Práca musí ísť za ľuďmi

23.01.2019 14:00

Vláda minulý týždeň schválila akčné plány pre ďalšie dva „najmenej rozvinuté okresy“. V čase ekonomického rozkvetu znie takéto slovné spojenie takmer hrôzostrašne, a hoci ich počet pribúda, neznamená to, že by sa prehlbovala zaostalosť východu Slovenska.

Hospodársky a sociálny rast zaznamenávame i tam, ale nezamestnanosť v týchto častiach republiky klesá pomalšie ako na väčšine územia. Takže aj zlepšenie života pociťujú tamojší ľudia menej, a podaktorí vôbec. Preto vláda cielene vyčleňuje osobitné finančné prostriedky pre tieto okresy. Peniaze, ktoré do nich prúdia navyše, majú rozbehnúť najmä miestnu ekonomiku.

To znamená, že každé euro investované do realizácie akčných plánov sa musí spotrebovať v danom okrese. Aj v prípadoch, keď ide „len“ o rekonštrukciu alebo modernizáciu školy, zdravotného strediska či ešte lepšie historickej pamiatky alebo oddychového, respektíve športového parku (aby sa zvýšila atraktivita obce či mesta pre návštevníkov), musia všetky práce vykonávať miestne firmy, zamestnávajúce tamojších obyvateľov. Ak vláda dotuje nákup novej technológie alebo modernizáciu výroby súkromnej firmy – pri čom je vytvorenie nových pracovných miest už dnes podmienkou – prácu musia tiež dostať bez výnimky miestni ľudia.

Absolútnou prioritou sú nové pracovné príležitosti priamo v dotknutých okresoch. Podpora pracovnej mobility už naráža na svoje limity a žiadne nové nástroje ju nedokážu oživiť. Nečudo. Na jednej strane by štát rozhodne nemal financovať vyľudňovanie okrajových regiónov, na druhej v „najmenej rozvinutých okresoch“ dnes v produktívnom veku žijú takmer výlučne ľudia, ktorých dôvody zostať tam sú silnejšie než príspevky na dochádzanie za prácou či presťahovanie sa.

Ide najmä o osobné dôvody: starostlivosť o dom, záhradu, či pole alebo o príbuzných. Prácou v inom regióne sa týchto starostí nezbavia a aby ich zverili niekomu inému, museli by zarábať prinajmenšom dvojnásobok toho, čo dnes firmy ponúkajú. Pritom samotné platy pre nich nemusia byť prinízke, veď ľudia na juhovýchode a východe Slovenska robia aj za 600 či 700 eur. Ale z takého platu sa nedá utiahnuť život na dvoch miestach, prípadne ešte i starostlivosť o starého či chorého príbuzného.

Firmy, najmä zahraniční investori, sa musia prestať správať ako chromí invalidi odkázaní na neustálu pomoc od štátu, a vyrábať tam, kde nájdu ľudí. Netreba cudzincov, stačí sa presunúť ďalej na východ republiky.

To isté platí o dlhodobo nezamestnaných, predovšetkým ak sa ich vzdelávanie skončilo na základnej škole, nanajvýš po dvoch rokoch strednej. Ich rodinné väzby, najmä u Rómov, chýbajúce spoločenské zručnosti a návyky i životný štýl bez motivácie (keď mladí ani netušia, že žiť sa dá aj inak) spôsobujú, že odchod za prácou do inej časti Slovenska je pre nich nepredstaviteľnou prekážkou.

Mnohí si nedokážu predstaviť, ako by žili niekde inde, lebo zväčša žiadne „inde“ nepoznajú. Nepoznajú ani „žiť inak“, a ak to majú zistiť, jediná šanca je, že to zistia „doma“. Ich mobilita za prácou sa obmedzuje na susednú dedinu či mesto, v lepšom prípade na okres, v ktorom žijú. Ak dostanú zvládnuteľnú robotu tam, aspoň časť z nich sa „naštartovať“ dokáže.

Samozrejme, že ostatných, najmä tých, ktorí za prácou skutočne odišli či dochádzajú, to môže hnevať. Môžu sa cítiť znevýhodnení, že na nich nik ohľady neberie. Musíme im však vysvetliť, že ak chceme hospodársky a sociálne pozdvihnúť ich rodné okresy, jedinou reálnou cestou je rozvoj miestnej ekonomiky a vytváranie nových pracovných príležitostí priamo tam. Nielen pre tých, ktorí v nich ostali, no aj pre tých, čo sa domov chcú vrátiť.

Štát nesmie podporovať pracovné miesta so 700– či 800-eurovými zárobkami na západe Slovenska, ale aj s využitím zvýhodnených nástrojov štátnej pomoci ich tlačiť na východ a juh. Tamojšie úrady práce sú pripravené nezamestnaných rekvalifikovať. Pre menej sofistikované práce hneď, pre náročnejšie v priebehu mesiacov.

Miestne komunitné centrá a sociálni pracovníci v teréne im môžu viac pomôcť vytypovať tých, čo o prácu a zlepšenie svojho života naozaj stoja. Firmy, najmä zahraniční investori, sa však musia prestať správať ako chromí invalidi odkázaní na neustálu pomoc od štátu, a vyrábať tam, kde nájdu ľudí. Netreba cudzincov, stačí sa presunúť ďalej na východ republiky.

Filozofiou akčných plánov pre najmenej rozvinuté okresy je, že práca musí konečne prísť za ľuďmi, aby z nich, naopak, čoraz viac nemuselo odchádzať za robotou. Štát ponúka peniaze a podporu. Miestni partneri musia zodpovedne a reálne zvoliť oblasti hospodárstva, v ktorých sa nové dlhodobo udržateľné pracovné miesta môžu vytvárať. A spoločne musia strážiť, aby na všetkých takýchto miestach dostali prácu výlučne miestni ľudia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#nezamestnanosť #Východné Slovensko #najmenej rozvinuté okresy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku