Kto je bez viny?

, 25.01.2019 08:00

Najväčšou slabinou moralizovania je neschopnosť pohľadu do zrkadla. Poľsko zažilo politickú vraždu v priamom prenose a reakciou bol, okrem všeobecného zdesenia, oprávnený hnev liberálnej obce poukazujúcej na zhubnú agresivitu radikálnej konzervatívnej pravice.

Nepochybne, agresívny až nenávistný jazyk je základnou výbavou extrémistov rôzneho zafarbenia. Nemajú naň však monopol. Okrem toho, že kultúra hejtu je čoraz dominantnejším jazykom najmä v online priestore, nevyhýba sa ani mainstreamu. Ak napríklad výkladná skriňa slovenského liberalizmu šíri tvorbu Cynickej obludy, je otázne, či má nárok moralizovať o agresivite vo verejnom priestore.

Nálepkovanie a démonizovanie patria k politickému boju, rovnako ako politická satira k publicistike. Dnes je už zrejmé, že v diskusiách je pretlak agresivity a pomer argumentu k hejtu sa vymkol spod kontroly. Nejde síce o nič nové, aj Slovensko má v tejto disciplíne slušnú tradíciu: babky demokratky, zradcovia národa, ficovoliči, kiskovoliči, slniečkari… Toto nám išlo vždy lepšie ako samotná argumentácia.

Liberálna demokracia stojí na slobode kritiky svojich neduhov. Príčiny protestu a agresivity musí preto odstraňovať, nie ich vecnú kritiku vyhlasovať za extrém.

Je ľahké kritizovať za agresívny slovník politikov, ktorí v životnom súboji o pozornosť publika, žiaľ, bodujú ľahšie, keď pália po nepriateľovi ostrými, ako keď ho vyzvú na vecnú debatu. Takisto komerčné médiá sú do negatívnosti hnané svojou podstatou – snahou o zisk. Preto sú pre demokraciu kľúčové divácky atraktívne a dôveryhodné verejnoprávne médiá. Keďže miera agresivity nám prerastá cez hlavu, bolo by na mieste, aby sme všetci aspoň na okamih zdvihli nohu z plynu. Niečo také, ako intelektuálna pokora, opak bohorovného pocitu morálnej a faktickej prevahy, vedomie, že moja pravda nemusí byť jediná a mohol ma zmiasť vlastný predsudok, schopnosť vypočuť si oponenta s porozumením, v týchto demokratických disciplínach – ktoré budú tiež rozhodovať o našom napredovaní v ére automatizácie aj intelektuálneho výkonu ľudí, by nám nezaškodilo pridať.

Ak sa nám to aj podarí, ostáva ešte samotná podstata problému, ktorej sa liberálna aj konzervatívna obec vyhýba. Dnes je už pomerne slušne empiricky doložené, že miera odporu voči súčasnému ekonomicko-politickému modelu do veľkej miery vyplýva z pocitu bazálneho zneistenia, pocitu, že vlády nechávajú ľudí zoči-voči globalizácii, robotizácii a sociálnej neistote takpovediac osamote, že im nedokážu dať nevyhnutnú mieru istoty, ktorá je pre spolužitie aj racionálne konanie psychologicky nevyhnutná.

Mediánové príjmy na Západe stagnujú, stredná trieda sa zmenšuje, nerovnosť rastie – to sú fakty. Obava ľudí z nepoznaného, delenie na my verzus oni, primknutie sa k vlastnému kmeňu a k silnému ochrancovi a odpor voči „iným, cudzím“, sú preto len pochopiteľné reakcie. Milióny rokov ľuďom a ich predchodcom v stave neistoty zabezpečovali prežitie. A istota je okrem fyzického bezpečia v prvom rade sociálna istota – príjem, bývanie, zdravie, perspektíva detí. Ak však dnešný systém hovorí o rovnosti šancí a inklúzii, pričom oligarchia skrýva trilióny – podľa odhadov 10 % svetového HDP – v daňových rajoch, vyznáva ľudské práva, no zároveň veselo predáva zbrane najväčším tyranom či varuje pred klimatickou zmenou, no zvyšuje emisie, potom nie je ťažké byť radikálom.

Liberálna demokracia stojí na slobode kritiky svojich neduhov. Príčiny protestu a agresivity musí preto odstraňovať, nie ich vecnú kritiku vyhlasovať za extrém. To by už nebola demokracia a už vôbec nie liberálna. To si však vyžaduje zápas o podstatu – o podiel z koláča.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#liberálna demokracia #nerovnosť #Pawel Adamowicz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku