Halla najprv pracuje s lukom a šípom. Nimi spôsobuje skrat na elektrickom vedení, aby neskôr pritvrdila a odpílila celý stožiar. Tzv. ekoterorizmus je dobre vyvažovaný nielen jej jemným povolaním (učí spev), ale najmä druhou dejovou líniou, ktorou je snaha adoptovať si ukrajinské dievčatko.
Hlavným pozitívom filmu je, že náročnú a pre mnohých zrejme nezaujímavú tému dokáže podať spôsobom, ktorý by mohol prilákať aj ľudí ignorujúcich ekologické otázky. Výborne je vo filme spracovaná aj mediálna reakcia na list, ktorý „Pani hôr“ porozhadzuje zo strechy medzi ľudí.
Ostáva jediné, poučiť sa a proti antiekologickému priemyselnému systému bojovať kolektívne, a ak násilne, tak nanajvýš symbolicky.
Kritiku si v televízii vyslúži nárast cien spôsobený výpadkami elektriny, zníženie miezd kvôli nižšej výrobe, nedemokratické nadraďovanie prírodných zákonov nad ľudské a, samozrejme, aj násilný charakter priamych akcií ženy v boji. Pozitívne je, naopak, vyobrazená reakcia vlády, ktorou je podpora vodnej energii. Tá má zaistiť pokračovanie dodávok elektriny bez ničenia životného prostredia. Ekologický postoj Hally ostro kontrastuje s vyjadreniami premiéra horlivo obhajujúceho priemyselný rozvoj a čínsku investíciu, ktorá ho má podporiť.
Médiá tak celkom otočia celú záležitosť, s čím hlavná hrdinka vôbec nepočíta a stáva sa z nej spoločnosťou odmietaná násilníčka. Hoci skutočne platí, že sme v ekologickom nebezpečenstve a environmentálna vojna je, zdá sa, posledným prostriedkom, ktorý ešte ľuďom zaujímajúcim sa o životné prostredie ostal, médiá obrátia problém na otázku platov a násilia. A to všetko napriek tomu, že za hrozbou údajným národným záujmom je jedna, hoci aj silná, žena. Akoby sme tvorcami našej reality neboli my, ale médiá.
Tu by bolo zaujímavé porovnanie s nedávnym obsadením veže hornonitrianskej uhoľnej bane v Novákoch. Viac pozitívne vyobrazenie stíhaných aktivistov isto súviselo s domácou politickou situáciou a možnosťou kopnúť si do Smeru, ale mohlo súvisieť aj s prebúdzajúcim sa ekologickým vedomím slovenských žurnalistov.
Otázka je, ako by reagovali, ak by grinpisáci začali bojovať proti nemenej problematickým súčastiam slovenského hospodárstva, ako sú automobilky, chrliace ročne státisíce automobilov ničiacich klímu, alebo US Steel, ktorý pre ne vyrába oceľ. Alebo čo ak by zaútočili na obchodné centrá, tieto novodobé chrámy, ktoré nahradili kostoly a starajú sa o (dočasné) duchovné uspokojenie neukojiteľných konzumentov. Tu by sa ukázalo, do akej miery sú čiastočne proekologické médiá ochotné akceptovať neortodoxné a minimálne symbolicky násilné prostriedky boja za lepší a najmä udržateľný svet.
Bodku za filmom dáva ironická scéna prepájajúca každodennosť s klimatickou zmenou, proti ktorej hlavná hrdinka bojuje. Cesta z ukrajinského detského domova je zaplavená a autobus nedokáže ísť ďalej. Je to presne tak, ekologické problémy sa nás bytostne dotýkajú a skôr či neskôr ich budeme pociťovať stále výraznejšie.
Film Žena v boji nám ukazuje jeden zo spôsobov, ako s nimi bojovať. Robí tak s typicky severským humorom, nezabúda však nám aj ukázať, aké nemožné je ísť proti systému reálne fyzicky. Na drony, termovíziu a testovanie DNA jednoducho luk a šípy nestačia. Analógový život bez mobilov sledujúcich každý náš krok sa tiež nezdá riešením. Rovnako ním nie je zmena na osobnej úrovni a hľadanie pokoja v meditácii, ktorú praktizuje sestra hlavnej hrdinky. A tak ostáva jediné, poučiť sa a proti antiekologickému priemyselnému systému bojovať kolektívne, a ak násilne, tak nanajvýš symbolicky.