S Jurajom sme si výborne rozumeli. Spoznali sme sa v Leningrade, v meste našich študentských lások, a rýchlo sme sa skamarátili. Možno preto, že sme boli rovesníci, milovali krásnu literatúru, dobré víno, debaty o spoločnosti, teda o politike, rozporuplnom Rusku a Rusoch, o Československu, vzťahoch Čechov a Slovákov, o tom, kam sa naša domovina uberá. A tiež o koníčkoch.
Juraj sa pokúšal byť záhradkárom, ale nezaprel svoje meno, prebudil sa v ňom lovec, rybár predovšetkým a poľovník. Možno to súviselo s tým, že druhú časť svojej novinárskej kariéry spojil s časopismi, ktoré sa venovali poľovníctvu a rybárstvu.
Čo spája novinára, rybára, poľovníka a dobrého človeka? Vášeň. Juraj vášnivo miloval život, jeho najkrajšie ozdoby, svoje láskavé a jemu oddané ženy a, pravdaže, svoje deti.
Bol obdarený všestranným novinárskym talentom, mal krásny zvučný a príjemný hlas, rýchlo a jasne formuloval, hovoril a písal ľahko, zrozumiteľne. Mal rád polemiky, nachádzal hravo správne a šťavnaté slová, ktorými presviedčal, že názor, ktorý vyslovuje či píše, je správny.
Dozrieval ako doba, v ktorej sme sa narodili. Úprimne sme verili ideálom Francúzskej revolúcie o bratstve, rovnosti a slobode, aj ruskej revolúcie, ktorá chcela utópiu zmeniť na svet, ktorý bude spravodlivý pre všetkých ľudí.
Mladosť sa ľahko presviedča, nadchýna, v istom okamihu života sa nám svet zdá gombička, ale potom prichádza kontakt s realitou a práca novinára. Ak je človek pozorný, umožňuje spoznať skryté zložitosti sveta, čo ho obklopuje.
Spomínal som víno, nápoj opojný a povzbudzujúci diskusiu. Nezabudnem na jeden z prvých Jurajových fejtónov, volal sa Burčiakovci. Napísal ho pred vyše 40 rokmi o pančovaní obľúbeného slovenského elixíru. Odvtedy sa nič nezmenilo, burčiakovci nevymreli. Potrebujeme však nových Halasov, aby sa púšťali do boja s nimi a nielen s nimi.
Burčiakovcami sa Jurajova novinárska kariéra iba začala. Keď sa v novembri roku 1989 lámal chlieb nielen na námestiach, ale aj v redakciách, ktoré boli jedným z taviacich kotlov revolúcie, erupcia udalostí dostala do vedenia Pravdy Juraja Halasa. Stal sa zástupcom šéfredaktora, chodil do televíznych besied, vyjednával i s Ignácom Janákom, vtedajším prvým mužom komunistickej strany na Slovensku. Cesta denníka Pravda od tlačového orgánu Ústredného výboru KSS k nezávislým novinám bola spätá s neúnavnou prácou Juraja Halasa.
Kde sa berú revolucionári v nás? Nerodia sa v jednom okamihu, to iba príhodná chvíľa, keď udalosti dozrejú, nachádza pripravených ľudí. Juraj bol jedným z nich. Naozaj patril k mužom Novembra. Isteže, nebol taký viditeľný ako tí, čo rečnili na tribúnach, no formoval noviny, ktoré boli viac než zrkadlom doby, jej náladu utvárali práve médiá. A Pravde ľudia verili aj vďaka Jurajovi Halasovi.
Liberálny kapitalizmus, ktorý ovládol Slovensko, nebol celkom určite cieľom, za ktorý sa v živote bil. Jeho otec Roman Halas bojoval vo Svobodovej armáde, prešiel najkrvavejšími bojiskami druhej svetovej vojny. Juraj otcov odkaz pretavil do rozhovorov a čŕt s hrdinami vojny, podarilo sa mu urobiť rozhovor s Borisom Polevým, autorom Príbehu ozajstného človeka.
Nebol obyčajný novinár, bol virtuóz, pretože slovo mu bolo vášňou, miloval ho a vedel ho ohýbať. V istom zrelom okamihu života sa stal prekladateľom. Keď preložil knihu o Leonardovi da Vinci, uvedomil som si jeho všestrannosť.
Bol altruista, ako šéfredaktor Nedeľnej Pravdy mal možnosť ovplyvniť mnohých mladých kolegov. V tom je vlastne veľkosť novinára, zanechať po sebe potomstvo, inšpirovať mladých, aby sa s rovnakým zápalom pokúšali formovať lepší a spravodlivejší život. V čase, keď svetu vládne virtuálna realita vnášajúca mätež do ľudských myslí, je to veľmi, veľmi dôležité.
Juraj, mal som ťa rád.