Možno s ním súhlasiť, že si politici majú dať vypracovať analýzy, no mali by sa spoľahnúť iba na vojenských odborníkov a o iné sa nestarať? Predseda vlády by mal pravdu, keby bol vyhlásený vojnový stav a vojenské operácie by chceli riadiť – ako sa to v histórii neraz stávalo s katastrofálnymi dôsledkami – politici.
Pokiaľ viem, tak to nie je. V demokratických štátoch na postoch ministrov obrany nesedia vojaci, ale politici. Názory generálov, bezpečnostných expertov a podobne by si mali vypočuť, no rozhodovať musia oni. Inak demokratický režim stráca zmysel.
Od demokracie k technokracii?
Ústava SR nepozná niečo také ako „úradnícku vládu“, resp. vládu odborníkov. V Českej republike už s ňou, naopak, mali trojnásobnú skúsenosť. Takou boli kabinety premiérov Josefa Tošovského, Jana Fischera a naposledy Jiřího Rusnoka.
Tri vlády odborníkov či úradnícke vlády sa vystriedali za posledné roky napríklad aj v Grécku: vládu Lucasa Papademosa, bývalého guvernéra Gréckej národnej banky, vymenila vláda sudcu Panagiótisa Pikramménosa a napokon v roku 2015 to bola jednomesačná úradnícka vláda sudkyne Vassiliki Tanuovej. Každá z týchto vlád bola poverená zvláštnymi úlohami ako napríklad pripraviť nové všeobecné voľby či presadiť program reforiem diktovaný Trojkou (Európska komisia, ECB a MMF).
Slovensko sa v súčasnosti riadi jedným z najprísnejších zákonov o rozpočtovej zodpovednosti.
Pripusťme, že môže vzniknúť výnimočná situácia, keď vláda tzv. odborníkov je východiskom, ktorému sa nedá vyhnúť. Odborníci, experti, analytici a podobne častejšie však „vládnu“ bez toho, aby sa stali členmi kabinetu. Môžu byť kompetentnejší ako zvolení politici a sme náchylní im dávať viac za pravdu ako politikom. To, že však nenesú za svoje analýzy žiadnu politickú zodpovednosť a že aj ich nezávislosť môže byť otázna, často prehliadame. Ani technokrati nemusia byť apolitickí, ba často sú iba trójskym koňom číchsi záujmov.
Po vzniku Inštitútu finančnej politiky (IFP) na Ministerstve financií SR začiatkom nového tisícročia konečne na ministerstvách vznikli analogické inštitúcie zodpovedné za prípravu analýz dôležitých pri formovaní vládnych politík. Najväčšiu pozornosť získal útvar Hodnoty za peniaze, ktorý sa z IFP oddelil.
Bolo by to v poriadku, keby sa výsledky analýz týchto útvarov nepokladali za návrhy, ktoré musia ministri realizovať. Ich medializovaním sa však chcú často spochybňovať rozhodnutia ministrov, ktorí okrem „suchých čísel“ musia zohľadňovať aj iné hľadiská.
Od dlhovej brzdy po výdavkové limity
Začiatkom januára minister financií Peter Kažimír upozornil, že by sa mali zaviesť tzv. výdavkové stropy. Tento rok by sa podľa neho mala nájsť zhoda o ich používaní a následne v rokoch 2020 až 2021 by sa malo uskutočniť ich testovanie. Výdavkové stropy sú podľa neho v niektorých anglosaských krajinách zavedené už mnoho rokov. Následne vyzval na širokú diskusiu v rámci politického spektra a odbornej verejnosti.
Zavedenie neprekročiteľných výdavkových limitov v štúdii z roku 2016, odvolávajúc sa na odporúčania Európskej komisie a OECD, presadzoval vtedajší člen Rady rozpočtovej zodpovednosti a dnes viceguvernér Národnej banky Slovenska Ľudovít Ódor. Zákon o rozpočtovej zodpovednosti pri absencii výdavkových limitov pokladal za nekompletný, hoci sa pri jeho príprave už s nimi údajne rátalo. Výdavkové limity by sa stali záväzným ukazovateľom v strednodobom horizonte a na výnimočné udalosti by sa použili vládne rezervy.
Ak vôbec dajaká diskusia o výdavkových limitoch prebehne, nanajvýš v úzkom kruhu a nepritiahne pozornosť médií. Také mediálne lákadlá ako voľba ústavných sudcov a prezidenta, vyšetrovanie káuz a kriminálnych prípadov prekryjú nielen výdavkové limity, no, žiaľ, aj voľby do Európskeho parlamentu. Tak ako verejnosť prehliadla prípravu a prijatie zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý zväzuje ruky vláde často i v rozpore so zdravým rozumom.
Dnes už aj minister financií pripúšťa, že Slovensko sa v súčasnosti riadi jedným z najprísnejších zákonov o rozpočtovej zodpovednosti. Jeho vlastnými slovami je tzv. autopilotom, ktorý diktuje, čo si môže štát dovoliť z hľadiska verejného dlhu.
Výdavkové stropy spolu s takýmto zákonom znamenajú podľa Kažimíra úplnú automatizáciu realizácie štátneho rozpočtu. „Preto si musíme uvedomiť, do akej miery chceme odovzdať rozhodovanie vo verejných financiách strojom a do akej miery chceme, aby na to vplýval aj ľudský faktor,“ dodal.
Postreh ministra je úplne správny. Aká bude naša odpoveď? Vivat robotom (autopilotom, expertným stanoviskám a pod.) a smrť politike? Inými slovami, koniec demokracie? Položme si otázku, v čí prospech.