Bandera, akýže je to vzor?

Ukrajina sa stala nárazníkovým pásmom, neradostným územím nikoho medzi veľmocenskými sférami Ruskej federácie a Západu. Pôvodné sľuby o vstupe Kyjeva do NATO či do Európskej únie, prípadne neochvejný záujem vyspelých demokracií na politickej liberalizácii krajiny, sú preč. A dávno boli demaskované ako bohapustá propagandistická floskula.

12.02.2019 16:00
debata (6)

Zamrznutý konflikt na východe tohto štátu s doteraz vyše desaťtisíc mŕtvymi sa bude udržiavať pri svojom smrtonosnom živote, pretože sa to mocensky tomu i onomu hodí. Momentálne Petrovi Porošenkovi, ktorý obhajuje svoj prezidentský trón. Tamojšie pomery musia byť veľmi smutné, keď sa bývalá premiérka Julia Tymošenková, ktorú pre jej napojenie na podnikateľské kruhy prezývajú ironicky Plynová princezná, javí obyvateľstvu lepšou kandidátkou ako súčasná hlava štátu.

Podobne ako Porošenko hrá s nacionalistickou, prípadne protiruskou kartou. Nezostáva im vlastne nič iné. Pre Západ prestal byť tento prezident zaujímavý, ďalší oligarchovia majú svoje záujmy a hospodárska situácia sa stala, diplomaticky povedané, neľahkou. A tak vyvolávajú pocit národného ohrozenia. Doma aj v zahraničí. Ukrajinská tajná služba šírila zábavný postoj, že za francúzskym hnutím žltých viest stojí Kremeľ. V súvislosti s nedávnym námorným incidentom v Kerčskom prielive bolo tiež zaujímavé počuť nemeckého exministra zahraničných vecí Sigmara Gabriela, keď hovoril o snahe Ukrajiny zatiahnuť jeho krajinu do vojny.

Banderov mýtus nie je vzdialenou históriou, je to kostlivec vypadnutý zo skrine. Či skôr zo súčasnej politickej kuchyne.

Málo sa zmieňuje fakt, že systematické pestovanie agresívneho nacionalizmu sa neobjavuje iba kvôli predvolebnému boju v tejto prevažne slovanskej krajine. Tá vznikla rozpadom Sovietskeho zväzu a jej krehká identita dostala neskôr poriadne na frak. Stalo sa tvrdým orieškom nájsť pre krajinu odlišných regionálnych a etnických identít univerzálnu, štátotvornú ideu.

Isté kruhy sa pokúšajú zo západných regiónov preniesť na celú Ukrajinu kult Stepana Banderu a jeho extrémistického hnutia. Ide síce o dlhoročný proces, ale až posledné roky umožňujú oficiálne oslavovať veteránov tzv. Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) ako zaslúžilých hrdinov druhej svetovej vojny.

O retušovanej krvilačnej, kolaborantskej minulosti banderovcov sa dnes na Západe zvyčajne taktne mlčí, hoci sa nájdu výnimky. Napríklad český minister zahraničných vecí Tomáš Petříček (člen ČSSD!), ktorý pred pár dňami oficiálne navštívil Kyjev a Odesu, si tam predtým sám napísal pozvánku vyhlásením: „MZV ČR považuje oslavovanie členov UPA za vnútornú záležitosť Ukrajiny!“ Prirodzene, nič nie je čierno-biele a moderné dejiny Ukrajincov sú zložité.

Sprevádzalo ich násilie, ústrky aj riadené hladomory. Nedá sa však držať odstup od zistených skutočností, čo sa, mimochodom, bezprostredne týka i dejín strednej Európy. Nadväzujúc na teroristické aktivity ukrajinských radikálov pred druhou svetovou vojnou UPA úzko spolupracovala s nemeckými nacistickými vojskami, neraz aj z vlastnej iniciatívy vykonávala zúrivé etnické čistky. Predovšetkým na území, kde predpokladala, že sa vytvorí budúci ukrajinský štát. Za obeť jej krutému vyčíňaniu padli desaťtisíce Poliakov, Židov, Rusov, Arménov i Čechov, ktorí sa tam kedysi usadili.

K zverstvám, o ktorých presvedčivo rozpráva napríklad poľský vojnový film z roku 2016 – Volyň, sa voľne viažu aj ďalšie krvavé udalosti. Veď sotva oslobodeným Československom sa prebíjali viaceré jednotky UPA, s ktorými bojovali naše bezpečnostné zložky, pričom zahynuli i desiatky nevinných civilistov.

Banderov mýtus nie je vzdialenou históriou, je to kostlivec vypadnutý zo skrine. Či skôr zo súčasnej politickej kuchyne.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Júlia Tymošenková #Stepan Bandera #Ukrajina #Petro Porošenko #banderovci