Koľko stojí populizmus?

Sociálny dialóg patrí medzi štandardné nástroje formovania politických rozhodnutí. Do vládnej a straníckej optiky prenáša pohľad ďalších významných aktérov sociálneho, ekonomického a hospodárskeho života. Lenže prax je neraz iná ako skutočnosť.

13.02.2019 14:00
debata (9)

Druhá vláda Mikuláša Dzurindu zrušila zákon o tripartite a obmedzila vplyv odborov. Radikálne vymedzila hranice vecnej diskusie o legislatívnych opatreniach a zámeroch výlučne na politickú vôľu vládnej koalície.

V tom čase to bol pomerne jasný signál o vyslovení nedôvery sociálnym partnerom a zvýraznenie mocenského rozmeru vládnutia. Z politického hľadiska sa tak prirodzene formulovala jasná skupina výrazných kritikov vlády, ktorí aktívne participovali na presadzovaní svojich riešení cez vtedajšiu hlasnú ľavicovú parlamentnú opozíciu.

Ťažko povedať, do akej miery to bol konflikt zásadných ideologických postojov, no určite takáto eliminácia sociálneho dialógu bola politickou zbraňou. Legitímnou otázkou pre budúcnosť je, či stačí pozvať sociálnych partnerov k rokovaciemu stolu. Pozvánka je prejavom zdvorilosti, no aj prvým krokom k vecnej diskusii. Závisí to od obsahu.

Sociálny dialóg má v demokracii nezastupiteľné miesto. Ale to nestačí. Treba sa sústrediť na vecnosť a odvahu merať dosiahnutý úspech.

Sociálny dialóg je v podstate vnútorný hlas spoločnosti. Vládny návrh automaticky neznamená, že je najlepším riešením zo všetkých možných. Ale na rozdiel od ostatných má potrebnú politickú podporu. Legislatívnym návrhom by mali nastaviť zrkadlo vecné argumenty zamestnávateľov a odborárov. Ich priame skúsenosti môžu poskytnúť relevantné názory k tomu, aby sa dobrý úmysel na konci neobrátil proti ľuďom, privátnemu či verejnému sektoru.

Kvalita tohto dialógu závisí od pripravenosti každej zo strán a od ich schopnosti načúvať argumentom. Sociálni partneri nemajú suplovať prácu opozície, ani by si nemali osobovať právo tvrdošijne presadzovať svoju agendu na úkor vládneho programu. Majú však zodpovednosť za transfer svojich poznatkov do vecnej politickej diskusie.

Ukazuje sa, že okrem politických návrhov musia aktívnejšie ponúkať svoju optiku. Čo sa však nestalo ani pri voľbách do vyšších územných celkov, ani pri komunálnych voľbách. Pritom samosprávy sú najväčší zriaďovateľ v oblasti školstva a sociálnej sféry. Odborári to však prešli mlčaním namiesto toho, aby vysvetľovali a ľudí pozývali na voľby. Podobne aj priemyselníci. Hoci žiaden priemyselný areál nevznikne bez územného plánu a žiadna nová technológia firme nepomôže, keď jej budú chýbať kvalifikovaní zamestnanci.

Tieto témy sú už za nami. Treba sa pozerať do budúcnosti. Nielen vo vzťahu k voľbám do Európskeho parlamentu a k významu Európskej únie z hľadiska sociálnych práv a otvoreného trhu, no aj smerom k verejným politikám, ktoré by mali byť otvorené iba takým zmenám, v ktorých dokážeme merať úspech.

Prijímať rozhodnutia, ktoré zaplatí niekto iný, je ako frajerina na účet volaného. Chabé dôvodové správy, vágne zdôvodnenie zmien a zavádzajúce doložky vplyvov, v ktorých chýba reálne vyčíslenie a finančná kalkulácia, nepridávajú na dôvere voči pripravovaným úpravám.

K tomu by sme ešte mali pripomenúť neexistujúce vyhodnotenie aplikačnej praxe, teda bilanciu opatrení s časovým odstupom. Je to svojím spôsobom skúška správnosti, aby sme dokázali posúdiť, či to, čo bolo predmetom sociálneho dialógu a je výstupom politickej väčšiny, reálne pomohlo deklarovanému.

Sociálny dialóg má v demokracii nezastupiteľné miesto. Ale to nestačí. Treba sa sústrediť na vecnosť a odvahu merať dosiahnutý úspech. V opačnom prípade budeme nariekať nad tým, koľko stojí populizmus a akú cenu platíme za povrchnosť.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #odborári #zamestnávatelia #Mikuláš Dzurinda #sociálny dialóg #zákon o tripartite