Aj keď je Slovensko parlamentnou republikou, nemali by sme zabúdať na právomoci hlavy štátu. Ak ich bude víťaz volieb aktívne využívať, tak môže výrazne zasiahnuť do legislatívneho procesu v Národnej rade, hoci nemá zákonodarnú iniciatívu. Veď predsa kompetencie, ako je možnosť dať posúdiť novoprijaté zákony Ústavnému súdu či podpisovať medzinárodné zmluvy nezávisle od vlády, nie sú bezvýznamné.
Pri pohľade na zoznam súčasných uchádzačov o najvyšší ústavný post treba skonštatovať, že sú medzi nimi ľudia s dlhoročnými skúsenosťami z parlamentu, ale i kontroverzné osobnosti či nezávislí bez politického krytia. Zatiaľ sa ukazuje, že Robert Mistrík nebude mať podporu iba SaS, ale i OĽaNO, a ak sa dostane do druhého kola, tak asi aj ostatných opozičných strán. V prieskumoch verejnej mienky sa vyšplhal na 16 percent.
Do druhého kola by sa mohli dostať aj Maroš Šefčovič, či Zuzana Čaputová a Štefan Harabin. Ale to sa dá dnes ťažko tvrdiť, lebo o mesiac môže byť verejnosť inak naklonená.
Čím si vysvetliť skutočnosť, že Harabin sa doťahuje až k hranici postupu do druhého kola? Predovšetkým tým, že je veľmi aktívny na sociálnych sieťach, kde podáva výklad práva zväčša fundovane, v podobe, v akej ho občania nevidia v mainstreamových médiách.
Ak sa tvrdí, že na Slovensku treba zaviesť vládu práva, tak bežní ľudia, ktorí sa nemôžu domôcť spravodlivosti a sú frustrovaní z politiky, predsa nestavia na Roberta Mistríka, ani Bélu Bugára, ale na bývalého predsedu Najvyššieho súdu.
Na druhej strane kandidáti, za ktorými je nejaký príbeh boja za spravodlivosť, typu Františka Mikloška, sa sotva dopracujú do druhého kola. Eduard Chmelár sa v prieskumoch dlhodobo pohybuje nízko. Napriek tomu, že je nezávislý a ako odborník na históriu a politológiu dokáže spoločenskú situáciu analyzovať v širších kontextoch.