Vtedy opozícia a väčšina médií, najmä však Sme a Denník N, oprávnene poukazovali na tento prešľap i na jeho širšie akademické a mimoakademické súvislosti. Niektorí, ako šéf strany OĽaNO Igor Matovič, zašli podľa svojho zvyku až za hranicu elementárnych predstáv o „slušnom Slovensku“, ktorého hodnotami sa podľa momentálnych potrieb zvyknú oháňať.
Pokus Jána Figeľa o návrat do politiky zatiaľ prešiel nepovšimnutý, hoci sa pred niekoľkými rokmi prevalilo, že akademický titul PhD. (doktor filozofie) získal za text, ktorý má s vedeckými štandardmi málo spoločné. Navyše v odbore sociálna práca, s ktorou má spoločné rovnako málo. Zo strany KDH je to buď zlý vtip, alebo strata kontaktu s realitou, alebo jednoducho výsmech voličov. Možno je to aj výsledok zápasu rôznych klanov a frakcií v tejto strane, čo však nevylučuje všetky ostatné dôvody.
V každom prípade si Figeľov prípad zaslúži prinajmenšom rovnaké odsúdenie, ako kauza Dankovej rigoróznej práce. V jeho prípade ide totiž o nie celkom čisto získaný akademický titul. Osobitne závažné je to v prípade politika, ktorý zastával post komisára EÚ pre vzdelávanie. Všetko ostatné, vrátane Figeľovho dojímavého „gesta pokory“ o umiestnení na poslednom mieste kandidátky, už patrí iba do budúcej zbierky najväčšmi surrealistických artefaktov súčasnej slovenskej politiky.
Pokus Jána Figeľa o návrat do politiky zatiaľ prešiel nepovšimnutý, hoci sa pred niekoľkými rokmi prevalilo, že akademický titul PhD. získal za text, ktorý má s vedeckými štandardmi málo spoločné.
Rigorózne práce ľudia píšu iba preto, aby ich mohli oslovovať „pán doktor“. Nie sú dokladom o vzdelaní, ich obhájenie neznamená právo pôsobiť vo vedeckej sfére. Samozrejme, aj pre ne platí to isté, čo pre ktorýkoľvek výstup ktoréhokoľvek študenta, a síce – že nesmú byť plagiátom.
Rovnako sa v médiách objavili správy o diplomových prácach lídrov dvoch najradikálnejších opozičných strán, ktoré nespĺňali štandardnú požiadavku: že ich vypracovali samostatne dotyční adepti na vysokoškolský titul. Aj v porovnaní s týmito prípadmi je prípad Andreja Danka menej závažný. Dankov prípad je síce trápny – a to aj spôsobom, ako na kauzu reagoval dotyčný, čím dokázal, že na post ústavného činiteľa nemá osobnostné predpoklady. V každom prípade je však menej závažný, resp. menej spoločensky nebezpečný, ako prípady viacerých spomínaných politikov.
Preto je dôležité sledovať, ako sa k podobným kauzám nielen koaličných, ale aj opozičných politikov, budú stavať ich kolegovia, ale aj mnohí novinári. Tí sa neraz nezvyknú tajiť svojimi politickými sympatiami a antipatiami. Samotné podvody v akademickej sfére boli, sú a budú, podobne ako vo verejnom živote. Človek je tvor omylný. Predstava, že podvodné správanie je tolerovateľné v prípade, ak ide o politikov z nášho ideového tábora, je však podstatne nebezpečnejšia, ako podvádzanie samotné, pretože z nej môžeme odvodiť záver, že v podstate ide o politický štandard.
Keď teda hovoria o „slušnom Slovensku“, skĺzavajú do interpretácie, že meradlom slušnosti nie je rešpektovanie elementárnych etických štandardov vo verejnom živote, ale to, kto je pri moci. V tom prípade však už nejde o kontrolu moci, ale o mocenskú manipuláciu s cieľom morálnej diskvalifikácie politických protivníkov, na ktorú sa prepožičiavajú aj novinári, označujúci seba samých za nezávislých.