Stovky európskych a austrálskych vedcov v otvorených listoch vyjadrujú protestom podporu, dokonca na týchto protestoch aj prednášajú. Svetovo uznávaní klimatológovia na sociálnych sieťach zdieľajú vyjadrenia svojich detí o „horiacej planéte“ a hovoria o autenticite a oprávnenosti ich nespokojnosti.
Sme svedkami zásadného a v každom prípade nečakaného sociálneho „bodu zlomu“ alebo tieto protesty zaniknú v šume „dospeláckeho“ sveta?
Všetko sa začalo nenápadným protestom dnes 16-ročnej Švédky v lete minulého roku. Gréta Thunbergová sa sama a bez podpory svojich rodičov rozhodla chodiť každý piatok namiesto do školy pred švédsky parlament s jednoduchým transparentom s nápisom Klimatický štrajk. Napriek tomu, že Švédsko patrí v porovnaní s inými časťami sveta k tým zelenším a progresívnejším krajinám, reálny pokles emisií skleníkových plynov za posledné tri desaťročia je tu iba minimálny. Vo zvyšku sveta je situácia, samozrejme, ešte horšia a emisie celkovo znepokojivo rastú.
Keď prišla Gréta vlakom na konferenciu do Davosu, medzi miliardárov, ktorí sa tam v rekordnom počte zleteli na súkromných lietadlách, oznámila im: „Chcem, aby ste panikárili!“ Tým nemala na mysli panický útek do atómových krytov (veď vo svete ešte stále zúri „iba“ studená vojna), ale prijímanie zodpovedajúcich opatrení na znižovanie emisií skleníkových plynov, ktoré sú však už dostatočne horúce. Tak sa zrodil nový Dawkinsov „evolučný“ mém, akýsi kultúrny bratranec naozajstného génu zakódovaného v DNA, ktorý udrel rýchlosťou blesku a rýchlo sa aj šíri.
Dnes sú sociálne siete plné udalostí s označením „Piatky pre klímu“, ktoré symbolizujú masovú podporu protestu mladej Švédky. Sympatickú rebelku s dlhými vrkočmi (a s Aspergerovým syndrómom, ktorý má napríklad aj zakladateľ Microsoftu Bill Gates) dnes na Twitteri sleduje už takmer 200-tisíc ľudí. Za necelý rok teda získala takmer toľko sympatizantov ako dvaja svetovo najsledovanejší klimatológovia dokopy.
Krátka história memetiky však zatiaľ naznačuje iba jediné: mémy odznievajú tak rýchlo, ako sa zrodili. Možno to bude pre mnohých novinka, ale už na prvom globálnom ekologickom stretnutí v brazílskom Riu de Janeiro v roku 1992 vystúpila vtedy 12-ročná Severn Cullis-Suzukiová s výzvou, aby svetoví lídri pri dôležitých rozhodnutiach nezabúdali na budúcnosť svojich detí. Vtedy však jej reč na pôde OSN masové protesty nespustila.
Nenaštartoval ich ani vedecký komentár nemeckého profesora Hansa Joachima Schellnhubera nazvaný „Globálne otepľovanie: čas na obavy vypršal, máme začať panikáriť?“, ktorý vyšiel pred viac ako desiatimi rokmi. Tento vzdelaním matematik a teoretický fyzik je jedným z popredných svetových klimatológov, ktorý založil Potsdamský inštitút štúdia vplyvu klímy. Politici však jeho varovné slová nepočuli.
Množiace sa indície zatiaľ naznačujú, že rozrastajúce sa protesty detí už tak rýchlo nevyšumia. Závažnosť dôsledkov otepľovania sa nám objavuje doslova pred očami: masový úhyn hmyzu a iných citlivých druhov, vysychanie lesov, mŕtve časti koralových útesov, zmena klimatických pásiem, príchod cudzích a nebezpečných druhov do nových oblastí…
Politici už jednoducho nebudú môcť hlas detí ignorovať tak, ako to doteraz robili s hlasmi vychádzajúcimi z klimatologickej obce. Protesty nebude možné ani rozumne kritizovať. Deti predsa ani nehádžu na policajtov dlažbové kocky a zápalné fľaše, ani nerozbíjajú výklady obchodov a nezapaľujú autá.
Politici už jednoducho nebudú môcť hlas detí ignorovať tak, ako to doteraz robili s hlasmi vychádzajúcimi z klimatologickej obce. Niektorí sa síce pokúsili vzdorovať a poslali deti naspäť do školy, iní však boli donútení po nepodložených obvineniach o „organizovaní“ protestov odstúpiť, ako sa to stalo teraz už bývalej belgickej ministerke životného prostredia Joke Schauvliegeovej, ďalší ich už dokonca podporujú.
Protesty nebude možné ani rozumne kritizovať. Deti predsa ani nehádžu na policajtov dlažbové kocky a zápalné fľaše, ani nerozbíjajú výklady obchodov a nezapaľujú autá. Nemajú svojho obľúbeného politika, ktorý by mohol byť odstavený za hriechy minulosti, dokonca za nimi nestojí ani vplyvná mimovládna organizácia. Nepridávajú sa k nim ani vyškolení extrémisti, ktorí sú schopní cielene zdiskreditovať každú myšlienku.
Deti neprotestujú proti nikomu konkrétnemu, chcú od všetkých politikov „len“ to, aby tento globálny problém po dlhých rokoch otáľania začali konečne riešiť, a to so všetkou vážnosťou. A okrem toho narastá aj ich podpora v akademickej obci. Ako keby vedci pochopili, že to, čo nedokážu oni silou argumentov, mohli by dokázať silou emócií tí, ktorým na budúcnosti záleží najviac. Veď je to ich budúcnosť.
Existuje nádej, že detské hnutie sa stane globálnym a že táto aktivita zobudí aj spiacich dospelých. Spolu s tým nezomrela ani nádej, že si predsa len zaslúžia na tejto planéte lepšiu budúcnosť, než aká sa rysuje teraz.