Pozitívnym príkladom vyrovnávania sa s temným obdobím dejín je nepochybne toskánske mesto Livorno, smutne známe tým, že v roku 1923 udelilo čestné občianstvo Benitovi Mussolinimu. Až pred pár dňami (!) sa podarilo zástupcom tohto mesta – naprieč celým politickým spektrom, s výnimkou Berlusconiho strany Forza Italia, ktorá sa na hlasovaní mestského zastupiteľstva nezúčastnila – čestné občianstvo fašistickému diktátorovi oficiálne odňať. Primátor mesta Filippo Noganin neskrýval hrdosť a radosť a tento krok označil za „najväčšiu poctu demokratickej a antifašistickej ústave“.
Nie vždy však situácia vyzerá tak ideálne ako v Livorne. Nedávno sa v krajine odohral nepríjemný incident – na jednom zo stretnutí extrémisti a neofašisti fyzicky napadli novinára a fotografa nezávislého týždenníka Espresso. Asociácia ANPI vyzvala na celonárodnú solidaritu so zbitým novinárom a dôrazne vyzvala na boj proti neofašizmu. ANPI je hlavnou antifašistickou silou, združujúcou bývalých partizánov, prevažne ľavicových intelektuálov, ale aj bežných Talianov, ktorým sú blízke hodnoty demokracie a slobody a v krajine požíva výraznú autoritu.
Hlásnou trúbou, vďaka ktorej opätovne ožívajú Mussoliniho myšlienky, je jeho vnučka Alessandra, ktorá sa už roky aktivizuje v tamojšej politike, v súčasnosti najmä európskej. Má pomerne veľa nostalgických podporovateľov, preto musí byť talianska politická scéna prakticky stále v strehu. Jedným z mála sofistikovaných politikov v niekdajšej Národnej aliancii (jej členkou bola dlhé roky aj Mussoliniová) je Gianfranco Fini, bývalý vicepremiér Berlusconiho vlády, s ktorým sa však politicky i ideovo rozišla. Nevedela mu odpustiť jeho výrok na návšteve Izraela, že fašizmus „bol obdobím absolútneho zla“ a jeho odmietnutie niekdajších rasových zákonov v Taliansku.
Talianski neofašistickí politici sa dnes hlásia k akémusi novodobému softfašizmu, vracajú sa k pozitívnej minulosti a spolu so súčasnými problémami, ako je napríklad migračná kríza, ťažia z obáv obyvateľov, premieňajúc ich na strach.
Konkurentku môžu mať obaja spomínaní politici v dravej Giorgii Meloniovej, predsedníčke strany Talianski bratia, jej preferencie však momentálne nie sú dostatočne vysoké na to, aby sa z nej stala líderka strán podobného zmýšľania. Tamojší neofašistickí politici sa dnes hlásia k akémusi novodobému softfašizmu, vracajú sa k pozitívnej minulosti a spolu so súčasnými problémami, ako je napríklad migračná kríza, ťažia z obáv obyvateľov, premieňajúc ich na strach.
Veľké nebezpečenstvo však v súčasnosti číha najmä od zoskupení Casa Pound (názov si dali podľa mena amerického básnika a obdivovateľa duceho Ezru Pounda) a Forza Nuova (Nová sila).
Najvýraznejšie sa aktivizujú predstavitelia Casa Pound, „fašisti tretieho tisícročia“, ako sa sami definujú. V súčasnosti už majú viac ako sto buniek v celej krajine a takmer dvadsaťtisíc členov. Ich prívrženci a sympatizanti miestami pripomínajú zostavovateľov časopisu Obrana rasy, ktorí počas vojny legitimizovali Mussoliniho politiku vo viacerých oblastiach spoločenského a politického života či vedy. Organizujú sa najmä na sociálnych sieťach a snažia sa podchytiť si predovšetkým mladých či ľudí v sociálnej núdzi, ktorým priamo pomáhajú (dokonca to majú ako povinnosť v štatúte). Suplujú tak úlohu štátu a jeho sociálny systém – samozrejme, s jasným vedľajším úmyslom.
Dobrej atmosfére nepomáha ani terajšia populistická vláda. Aj keď priamo a oficiálne fašistické idey nepodporuje, výroky predstaviteľov Ligy nevyvolávajú v demokraticky založených Talianoch práve najpríjemnejšie pocity. Zdá sa, že potenciál zmeniť veci – politicky i ideovo – má súčasná demokratická opozícia. Musí však dokázať, že má v talóne jasnú alternatívu voči súčasnej žlto-zelenej koalícii.