Časť projektov Donalda Trumpa sú, vecne vzaté, čisté nezmysly, nie však z politického hľadiska. Niektoré mu v roku 2020 vari aj pomôžu zabezpečiť znovuzvolenie. V prvom rade preto bojuje za nový Veľký múr proti neutíchajúcej „invázii barbarov“ z Latinskej Ameriky. Vidíme teda, že aj stará feudálna Čína môže byť inšpiráciou pre vlajkonosičov súdobej veľmocenskej demokracie.
Podstatne dlhodobejší zmysel má Trumpova vízia zastavenia iných bojov – takzvaných hlúpych vojen. Dá sa pochybovať, či sa prezident USA v tejto súvislosti priatelí so strategickou logikou (túži predsa potlačovať vplyv Iránu), no stiahnutie amerických vojakov zo Sýrie a z Afganistanu môžeme viac-menej považovať za dobrý nápad. V prípade prvého ústupu sa dá očakávať rýchlejšia stabilizácia rozvrátenej arabskej krajiny. A to aj s „prémiou“, že USA prestanú v tomto chúlostivom regióne porušovať medzinárodné právo. Hlavnou obeťou evakuácie špeciálnych útvarov kapitalistickej superveľmoci budú zrejme marxistickí Kurdi.
Pokiaľ ide o Afganistan, tu je situácia ešte komplikovanejšia. Územie, ktoré mnohí len ostýchavo nazývajú štátom, tvoria z drvivej väčšiny pohoria, zle prístupný terén a v ňom rigidné kmeňové tradície, navyše mimoriadne bigotné. Ústredná vláda multietnickej krajiny nikdy celkom nefungovala a o kábulských elitách, ktoré sú faktickými bábkami bez väčšej autority, to platí dvojnásobne.
Centrálne „autority“ Afganci spravidla odmietajú ako nelegitímne – ako niečo, čo len dočasne dosadili ozbrojení dovozcovia nesympatických západných hodnôt. Spoľahlivú armádu či políciu sa napriek obrím investíciám – tak ako kedysi Sovietom – „západnej aliancii“, pochopiteľne, nepodarilo vybudovať. Okrem iného preto, lebo v regióne prekvitá inštitucionalizovaná korupcia a pašeráctvo.
Na obchode s narkotikami, so zbraňami a s inými výnosnými komoditami zarábajú miestni vojenskí velitelia, ale aj oficiálne úradníctvo, ktoré udržiavajú cudzinci. To však môže ľahko podnietiť kritické úvahy, kto všetko na rozvetvených „obchodných sieťach“ participuje… Konflikt s cudzími vojskami, na ktorého nedomyslený štart sa vynikajúco hodila tragédia newyorských dvojičiek, sa veľmi pozvoľna končí. Ide to ťažko, nik predsa nechce mať na uniforme či prvotriednom saku nálepku „prehral som vojnu“…
Nádej však predsa vyvolávajú isté pokroky v mierových rokovaniach, hoci z nich súčasne vyplýva, že po prípadnom stiahnutí porazených z konfliktu táto vojna nezhasne. Len sa transformuje jej charakter.
Afganská spoločnosť je hlboko rozdelená zákopmi a okrem zvyku rozširovať makové polia sa tu zakorenil aj „dovoz“ extrémistických náboženských prúdov.
Ak sa pokúsime o malú rekapituláciu bojov, ktoré Západ pripravili o kus dobrej povesti, nedopočítame sa nezmyselných obetí na životoch, premárnených obrích investícií každého druhu a rozmachu (medzinárodného) zločinu, zisky z ktorého dosahujú miliardy dolárov. Afganská spoločnosť je hlboko rozdelená zákopmi a okrem zvyku rozširovať makové polia sa tu zakorenil aj „dovoz“ extrémistických náboženských prúdov.
Poučný je aj vývoj terminológie viažucej sa k miestnym povstalcom. Kým boli talibanci spojencami USA proti invázii ZSSR, honosili sa titulom „bojovníci za slobodu“. Stojí za zmienku, že západní propagandisti podobne nazývali aj kambodžských Červených Khmérov, keď koncom 70. rokov zvádzali partizánsky boj proti opakovane víťaziacim Vietnamcom. Počas osemnástich rokov doterajšieho krviprelievania zas Taliban častovali najhoršími prívlastkami. A v poslednom čase sa títo tmári a zločinci zázračne transformovali na oficiálneho partnera rokovaní.
Nič z toho trvalý mier Afganistanu neprinesie.