Hanebné februárové výročie

Bez väčšej pozornosti zo strany médií a politických elít prebehlo cez víkend pätnáste výročie občianskych nepokojov, ktoré prebiehali najmä na východnom Slovensku. Boli bezprostrednou reakciou na rozhodnutie druhej vlády Mikuláša Dzurindu o brutálnom znížení dávok v hmotnej núdzi.

25.02.2019 10:00
debata (6)

V roku 2004 nezamestnanosť na Slovensku oscilovala medzi 18 a 16 percentami ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Toto opatrenie osobitne postihlo rómske obyvateľstvo, najmä jeho časť žijúcu v izolovaných a segregovaných komunitách. Mnohí z nich sa pustili do rabovania obchodov, pričom sa prvý raz po roku 1989 použila proti veľkej skupine ľudí ozbrojená moc.

Radikálne zníženie dávok spolu s tzv. rovnou daňou, ktorá priniesla profit najmä veľkým platcom daní, podstatne menej občanom so strednými a s nižšími príjmami, a zvýšenie nepriamych daní (napr. dane z pridanej hodnoty), odštartovalo tzv. slovenský hospodársky zázrak. Ten však prehĺbil sociálnu priepasť, ktorá sa aj vinou propagandy politických elít začala vnímať ako konflikt medzi väčšinovým obyvateľstvom a Rómami. Trauma chudoby, ktorá vtedy zasiahla nezanedbateľnú časť slovenského obyvateľstva, sa tak vo verejnej rozprave zredukovala na etnický problém.

Drastické zníženie dávok v hmotnej núdzi spolu s tzv. rovnou daňou, ktorá priniesla profit najmä veľkým platcom daní, odštartovalo tzv. slovenský hospodársky zázrak.

Rómovia sa stali prvou obeťou ekonomickej a sociálnej transformácie. Zároveň už od čias druhej vlády Vladimíra Mečiara boli objektom, na ktorý sa sústreďovala nenávisť väčšiny. Bol to politik HZDS Roman Hofbauer, ktorý vystúpil s tézou o údajnom rómskom rasizme.

Hoci sa protirómskou rétorikou dlhodobo vyznačovali predovšetkým krajne pravicové strany vrátane Slovenskej národnej strany v ére Jána Slotu, na „rómskej karte“ sa z času na čas priživovali aj politické sily „hlavného prúdu“.

Platí to o Smere vedenom Robertom Ficom, o už neexistujúcej SDKÚ-DS a jej poslancovi Štefanovi Kužmovi, ale aj o SaS na čele s Richardom Sulíkom. Až na výnimky, prekvapivo napr. OĽaNO, žiadna strana nemá v otázke Rómov čisté svedomie. Tí popri sociálnom vyčlenení prežívajú aj mentálnu izoláciu zo strany väčšiny.

Drastický krok Dzurindovej vlády k tomu prispel porovnateľnou mierou s rétorikou Slotu a Mariána Kotlebu, pretože vytvoril systémové podmienky, aby táto izolácia narastala. Aj napriek tomu, že vládne strany, hlásiace sa v tej či inej miere k liberalizmu, rasizmus verbálne, no značne pokrytecky odmietajú.

Azda aj preto iba málokoho pobúrilo, že proti občanom Slovenskej republiky boli v roku 2004 nasadení nielen policajti, ktorých úlohou je v podobnom prípade zasiahnuť, ale aj armáda, ktorej nasadenie zákony umožňujú iba v prípade vonkajšieho ohrozenia. Aj tento krok prispel k ďalšiemu vyčleňovaniu Rómov zo slovenskej spoločnosti.

Podstatné však je, že vtedajšia rétorika pravicových politikov a značnej časti médií zredukovala sociálne dôsledky transformácie výlučne na problém Rómov, čo malo úspech najmä v prípade mestských stredných vrstiev. Teda u tých, čo sa objektívne stali víťazmi transformácie, a u tých, ktorí by sa radi medzi nich zaradili.

Práve takí ako zamestnanci dane platiť musia len s minimálnym priestorom na „optimalizáciu“. Práve na nich teda spočíva bremeno financovania zvyškov sociálneho štátu a svoj hnev obracajú proti tým najslabším, kde to prináša najmenšie riziko. Pritom práve znižovanie daňového zaťaženia najbohatších a privatizácia verejnej sféry sú takisto formami sociálnej dávky, ale opačným smerom.

Rabovačky sú vždy výsledkom zrútenia systému a dovtedy platných pravidiel. Odohrávajú sa v podmienkach totálnej demoralizácie spoločnosti. Nie je to iba prípad Rómov v roku 2004. Letmý pohľad do udalostí spred viac než sto rokov, o čom písali napríklad Milo Urban v Živom biči, Ivan Olbracht v románe Nikola Šuhaj lúpežník či Timrava. Rabovačky na jeseň 1918 neboli národnou revolúciou ani účtovaním so starou mocou.

Rabovali zúfalí občania, existenčne ohrození na pokraji hladu. O vzniku novej republiky sotva vedeli, no boli svedkami zrútenia všetkých morálnych hodnôt na konci vojny. Vtedy muži na frontoch zistili, aké ľahké a dokonca prípustné je zabiť človeka. Videli totálny chaos, zrútenie istôt a hodnôt, rozpad starého režimu. Samozrejme, že kradli okrem iného tabak a alkohol ako cenné komodity. Nezaobišlo sa to bez krvi a bez znásilňovania. Neboli to Rómovia, ale Slováci. Mnohí z tých, čo dnes pohŕdajú Rómami, by medzi nimi našli svojich predkov.

Niekoľko rokov predtým rabovali supermarkety Argentínčania. Niekoľko rokov potom Briti, bez ohľadu na farbu pleti. Uchyľujú sa k nim nielen marginalizované skupiny, no aj stredné vrstvy, keď nadobudnú pocit, že v rámci existujúceho systému nemajú možnosť presadzovať svoje záujmy.

Francúzske hnutie „žltých viest“ ako povstanie stredných vrstiev proti arogancii moci by malo byť výstrahou, že podobné udalosti sú možné i vo vyspelých štátoch. Naznačujú, že udržať politiku tolerovaného sociálneho dumpingu a škrtov vo verejných výdavkoch nebude možné v demokratických podmienkach.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #nezamestnanosť #Rómovia #dávky v hmotnej núdzi #rabovanie #Dzurindova vláda