Pointa Guilluyho je dnes už podložená výskumom aj reálnym vývojom. Politická priechodnosť aj faktická úspešnosť migrácie stojí na jej prijateľnosti pre nižšiu strednú triedu. Tá sa totiž najväčšmi konfrontuje s jej dopadmi a aktérmi – vo verejnej doprave, v chudobných štvrtiach, menej kvalitných školách či na zle platených pracovných pozíciách. Nie tí dobre situovaní, čo si žijú čoraz oddelenejšie v lepších školách, nemocniciach a štvrtiach, kam to migranti nemajú šancu dotiahnuť. Kádrovať spoza tohto múru tých „dole“ ako xenofóbov je výborná cesta, ako ich nahnať k nacionalistom s ich rozprávkami o návrate do starých dobrých čias.
Takzvaná otvorená spoločnosť je podľa Guilluyho najväčší hoax posledných rokov. Paríž, kde štvorcový meter stojí aj 10-tisíc eur, nie je žiadne otvorené, ale zatvorené mesto. Práve sociálna rozpoltenosť západných spoločností je, a dnes to už dokladajú mnohé štúdie, jedným z hlavných dôvodov odporu k solidarite s inými a uzatvárania sa pred svetom. Nečudo. Zobrať ľuďom nemalú časť životných istôt i spoločenského statusu, nahnať ich do flexibilných, často prekérnych pracovných podmienok, z ktorých sledujú „samoobsluhu“ oligarchie v podobe miliárd v daňových rajoch, a potom im naordinovať solidaritu s ľuďmi z iného svetadielu – inak ako veľkým problémom sa to skončiť nemohlo.
Otvorenú spoločnosť môžeme mať len za podmienky väčšej sociálnej rovnosti a návratu istôt, ktoré sú pre solidaritu s inými očividne potrebné.
Pre fanúšikov otvorenej, multikultúrnej Európy z toho plynie jednoduchý záver: otvorenú, tolerantnú spoločnosť môžeme mať, ale iba za podmienky jej väčšej sociálnej rovnosti a návratu istôt, ktoré sú pre solidaritu s inými očividne potrebné. Ak ju budú nasilu vtláčať ľuďom, ktorí sa sami cítia vytláčaní do neistoty, povedie to len k ďalšej fašizácii. Inak povedané, liberálna demokracia bude sociálna, alebo nebude. Či slovami profesora Národnej univerzity v Singapure Kishore Mahbubaniho: „Voľba pre liberálov je jasná: môžu sa cítiť dobre, keď zatracujú Trumpa, alebo môžu konať dobre tým, že zaútočia na záujmy elít, ktoré spôsobili, že bol zvolený.“
Príbeh má však i druhú stranu. Tvrdenie odporcov otvoreného sveta, že multikulturalizmus je z princípu cesta do pekla, neobstojí zoči-voči realite. Multikulturalizmus nefunguje, keď sa migrácia tvrdo nereguluje, štát neposkytuje pocit bezpečia a nie sú vytvorené kapacity a funkčné procesy integrácie. Vtedy je migrácia veľký hazard. Už preto, že potreba bezpečia je na pyramíde ľudských potrieb o jednu priečku dôležitejšia ako spolupatričnosť a solidarita. Je prirodzené, že nenaplnená potreba bezpečia, fyzického aj sociálneho, vedie k obranným reakciám.
Ibaže multikulturalizmus tam, kde tieto inštitúty fungujú, sa s vysokou kvalitou života nielenže nebije, on s ňou priam koreluje. Zhodou okolností patria medzi mestá s najvyššou kvalitou života na svete také, ktoré sa vyznačujú najväčšou kultúrnou a etnickou rozmanitosťou na svete. Toronto, Sydney, Auckland, Amsterdam, Londýn, Paríž, New York, Viedeň a ďalšie, kde žijú spoločne stovky etník a kultúr, sa, čuduj sa svete, nedopracovali do „vojny civilizácií“, ale do kvality života, o ktorej sa nám iba sníva. Neznamená to, že multikulturalizmus je vstupenkou k vyššej kvalite života ani že je bez problémov. Znamená to však, štatistika nepustí, že tvrdenie o multikulturalizme ako o ceste do pekla zo samotnej podstaty je účelová lož.
Iste, politik nemôže ignorovať nálady voličskej základne. Je však rozdiel v tom, či urobí čiastočný konzervatívny „úkrok“, alebo sa stane nositeľom trendu. Takáto nacionalizácia znižuje schopnosť krajín nachádzať zhodu pri naozajstných výzvach dneška: klimatickej kríze, daňových rajoch, regulácii digitálnej ekonomiky aj bezpečnosti, ktoré dnes ani náhodou nemajú národné riešenia. Špeciálne pre ľavicu je však politicky fatálna, keďže presúva ťažisko hlavného politického konfliktu na deliacu líniu, ktorá je doménou iných hráčov, ktorí sú v nej autentickejší.
Práve toto je kardinálny problém ľavice: ústup z priestoru sociálneho konfliktu a prispôsobovanie sa trendu konfliktu kultúrnych identít. Čo nie je nič iné ako opakovanie chyby západnej ľavice spred pár desaťročí, len v opačnom garde: vtedy opustila sociálny konflikt v mene liberálnych hodnôt, dnes ho opúšťa pod tlakom konzervatívnej vlny. Ustupuje však z toho istého bojiska, kde je stále potrebná, kde je jej historické miesto a kde má jedine šancu uspieť.
Chcelo by to len si pripomenúť, že nepriatelia dobrej, civilizovanej spoločnosti nie sú v rómskych osadách, kebabových stánkoch ani v kaviarňach hlavných miest. Sedia v palácoch extrémneho luxusu, za ktorý si kupujú politický vplyv a úspešne rozleptávajú to sociálne vlákno, na ktorom kedysi „západ“ relatívne dobre fungoval.