Málokto, okrem vyslovene zasvätených, vie, čo si s istotou myslieť, keď sa namiesto podpisu významnej zmluvy celkom vytratil zmysel summitu. Presnejšie, zrútil sa ako domček z karát. Ani odlišné referencie zúčastnených strán o jeho krachu mnoho jednoznačných vodidiel neposkytli. Hoci je nad slnko jasnejšie, že ani jeden z vodcov si ďalšie rokovania nedá ujsť.
Severokórejčan potrebuje legitimizovanie svojho ostrakizovaného režimu a zrušenie ťaživých sankcií. Američan si zase praje, aby dosiahol nehynúcu vďaku, slávu a pocty za to, ako ľahko sa dokáže dohovoriť s dedičnou diktatúrou Kima III. S jadrovou orientálnou despociou, s ktorou Spojené štáty formálne nediskutovali, a keď, tak iba s vyhrážaním. Ani nemusíme chodiť ďaleko. Pre trumpovskú diplomaciu je typickým paradoxom, že nedávno súčasný prvý občan USA celkom nebývalo tvrdou rétorikou hrozil „rakeťáčikovi“ jadrovou vojnou.
Nukleárne vyhrážky sú, zdá sa, nateraz pasé. Prekrylo ich vzájomné láskanie vodcovského ega a sladké prísľuby spoločného spolužitia. Okrem komentátorských úsmeškov o Trumpovom „comming oute“ priniesli aj iné mediálne počiny. Najprv to bolo idealistické našepkávanie senzáciechtivým novinárom o zjednotení KĽDR a Južnej Kórey. Teda o projekte, ktoré by nikdy nepripustil Peking, ani nikto iný, pretože by to znamenalo katastrofu pre široké okolie. Nadšenecká vízia zlučovania vzájomne antagonistických štátov sa teda transformovala do ďalšieho nerealistického projektu – regiónu bez atomových zbraní. Ten ostáva neprijateľný pre Pchjongjang. Nákladné vyzbrojovanie odstrašujúcim jadrovým arzenálom je totiž určujúcou príčinou toho, že sa kimovská dynastia a jej ekonomicky nevýkonné militaristické zriadenie nemusia obávať neriadených zmien systému.
V tieni neúspechu druhého kola bizarného mierového procesu na Kórejskom polostrove sa ocitla, nepochybne k mimoriadnej nespokojnosti vlády v Hanoji, hostiteľská krajina. „Diplomatický Vietnam“ nepriniesol dostatok úžitku reformnej straníckej oligarchii, ktorá si od svojej, tiež nedemokratickým Singapurom inšpirovanej snahy veľa sľubovala: vonkajšiu a vnútornú reklamu na kvázikomunistický režim, čo si „praje byť priateľom všetkých“. Až do takej miery, že už dávno Bielemu domu pragmaticky odpustil jeho zločinné, zbraňami hromadného ničenia zabezpečené angažmán v nikdy nevyhlásenej vojne v Juhovýchodnej Ázii. Alebo neskôr vypäté úsilie Washingtonu o medzinárodnú izoláciu víťazného Hanoja. Zámienkou bolo zvrhnutie perverzného maoistického režimu v susednej Kambodži, ktorý podnikal vražedné výpady na juh Vietnamskej socialistickej republiky.
Rozmerná busta Ho Či Mina sa prizerala potriasaniu rúk prezidentov USA a Vietnamu, ktorí sa stretli pred rokovaním o Kórei aj preto, aby vyslali odkaz spoločnému nepriateľovi: expanzívnej Číne.
Vtedy Číňania v snahe potrestať miestnych komunistov ťahali s Američanmi za jeden povraz. Peking v odvete za odstránenie vlády Červených Khmérov dokonca zorganizoval neslávny lokálny ozbrojený konflikt. Tretí s veľmocou, v ktorom Vietnamci od druhej svetovej vojny triumfovali.
Vzťahy Pekingu a desaťročia promoskovského Hanoja zostali skryto napäté dodnes, ale protisovietske spojenectvo oboch globálnych mocností stratilo už dávnejšie opodstatnenie. Rozmerná busta povestného pragmatika a skvelého stratéga Ho Či Mina sa tak prizerala potriasaniu rúk prezidentov USA a Vietnamu, ktorí sa stretli pred rokovaním o Kórei aj preto, aby vyslali odkaz spoločnému nepriateľovi: expanzívnej Číne.