Dôvodov na ostražitosť je viac. Jedným z nich je, že Spojené štáty majú dlhú a problematickú históriu vmiešavania sa do záležitostí iných štátov. V 70. rokoch minulého storočia sa zapojili do zvrhnutia čilského socialistického prezidenta Allendeho, čo následne viedlo k takmer dvadsať rokov trvajúcej krutovláde Augusta Pinocheta. V 80. rokoch zas súčasný Trumpov splnomocnenec pre Venezuelu, Elliott Abrams, poslal do Nikaraguy v zásielke humanitárnej pomoci zbrane, aby podporil pravicové skupiny bojujúce proti tamojšej socialistickej vláde. Je preto prirodzené, že v krajine so socialistickým prezidentom je toto podozrenie namieste. O to viac, ak sa Trump otvorene vyjadril, že v prípade Venezuely sú na stole všetky možnosti, vrátane vojenskej intervencie.
Podľa historika Grega Grandina je v hre otázka národnej suverenity. Majú byť v globalizovanom svete štátne hranice a suverénna vláda zárukou toho, že proti nespravodlivosti páchanej na obyvateľstve nemožno zakročiť? Nová situácia na medzinárodnom poli nastala už krátko po páde Berlínskeho múru, keď sa Spojené štáty rozhodli navrátiť demokraciu do Panamy. Tento nový precedens v medzinárodnom práve v roku 2003 otvoril dvere pre intervenciu do Iraku.
Je pravda, že diktátori ako Saddám Husajn sa dopúšťajú hrozivých zločinov proti ľudskosti, no nedbanie na zásady medzinárodného práva vytvára ďalšie problémy, ako sme videli aj v prípade Afganistanu, Líbye, Sýrie, a umožňuje veľkým mocnostiam meniť zvolené vlády podľa toho, ako sa im páči. Netreba tiež zabúdať, že medzinárodné právo bolo vytvorené po druhej svetovej vojne, aby sa zabránilo ďalšiemu vraždeniu na globálnej úrovni.
Napriek tomu, že Chávez bol štyrikát legitímne zvolený, médiá mu pred meno zakaždým dávali prívlastok „diktátor“. Brutálnym diktátorom však nikdy nenazvali kráľa Saudskej Arábie, Mohammada bin Salmana, ktorý nebol zvolený nikým, vyhrážal sa popravami a pravdepodobne zosnoval vraždu novinára.
Selektívny prístup k pravidlám, ktoré majú platiť všeobecne, sa ukázal aj v prípade Madurovho predchodcu Cháveza. Tomu médiá pred meno zakaždým pridávali prívlastok “diktátor”, prípadne "brutálny diktátor”. Napriek tomu, že Chávez bol štyrikát legitímne zvolený za prezidenta a Jimmy Carter z Carterovho centra, venujúceho sa monitoringu volieb, označil venezuelský volebný systém v roku 2012 za najlepší na svete (jeho výnimočnosť spočíva v tom, že elektronické hlasovanie sa overuje aj lístkami vhodenými do urien). Brutálnym diktátorom však médiá nikdy nenazvali kráľa Saudskej Arábie, Mohammada bin Salmana, ktorý nebol zvolený nikým, vyhrážal sa popravami a pravdepodobne zosnoval vraždu novinára.
Venezuela samozrejme má vážne problémy a v poslednom čase sa v nej rozmohla korupcia a riadenie je neefektívne. Na indexe ľudského rozvoja zohľadňujúceho dĺžku života, vzdelanie a HNP na hlavu sa však stále drží pred susednou Brazíliou. Keďže ide o krajinu závislú od vývozu ropy, americké sankcie ju zasiahli veľmi drasticky. A to v období väčšej zraniteľnosti, keď cena za barel za posledných päť rokov klesla o polovicu. Maduro preto vyzýva, aby sa namiesto humanitárnej pomoci v hodnote niekoľkých desiatok miliónov uvoľnilo embargo a sprístupnili miliardy dolárov, ktoré má venezuelská vláda v aktívach po celom svete, a mohol tak pomôcť vlastným ľuďom.
Podľa Donalda Trumpa sú dni socializmu na západnej pologuli zrátané. Už však neuviedol, že ak je to naozaj tak, prečo tomu musí ešte dopomáhať. Indický historik Vijay Prashad dodáva, že revolučné experimenty sa nikdy nediali v krajinách, ktoré si užívali plody kolonializmu, ako sú USA, Veľká Británia či Nemecko. Prechod k postkapitalistickej spoločnosti sa robil z nutnosti a tam, kde sa na kolonializmus a obrovskú chudobu doplácalo. Preto útočiť na ne a odsudzovať ich pokusy ako zlyhania nie je veľmi veľkorysé ani adekvátne.