Prezident je hlavným veliteľom ozbrojených síl a najvýznamnejším reprezentantom Slovenskej republiky v zahraničí. Smerom dovnútra si jeho úloha byť prezidentom všetkých obyvateľov vyžaduje jasne prejavené sociálne a vlastenecké cítenie, záujem vždy postupovať v mene obecného blaha a dohliadať na primerané uplatňovanie zákonov.
Kompetencií je iste viac, ale aj tento výpočet je postačujúci na sformulovanie relevantných kritérií pre vlastný výber. Aké otázky si však pred svojím deklarovaným rozhodnutím o preferovaní toho alebo oného kandidáta dávajú naši spoluobčania? Je azda pravdou, že reagujú skôr na obrázky, že ich teda nezaujímajú fakty, ich význam a práca s nimi?
Naozaj sme už takí leniví a je nám zaťažko trochu sa zamyslieť a podložiť svoju voľbu aj presvedčením sa o jej správnosti? Veď od prezidenta nestačí očakávať len to, že mi je sympatický, že bude dobre vyzerať na poštovej známke, má dobrého krajčíra a nič zlé o ňom zatiaľ neviem. Či?
Od prezidenta nestačí očakávať iba to, že mi je sympatický, že bude dobre vyzerať na poštovej známke, má dobrého krajčíra a nič zlé o ňom zatiaľ neviem.
Ešte stále sme svedkami procesu voľby ústavných sudcov, ktorí patria medzi špičku politickej scény, hoci sú pre bežného človeka menej viditeľní. Oprávnene však od nich požadujeme, aby spĺňali viaceré kritériá. Tak je to správne a tak by to malo byť aj pri voľbe prezidenta, ktorý bude týchto ústavných sudcov odobrovať. Ako ním však môže byť niekto, kto nespĺňa obdobné kritériá ani v minimálnej miere?
Hlava štátu by mala mať aspoň dostatočnú neformálnu autoritu a dôveru verejnosti, že sa takéhoto aktu zhostí dôstojne a s prehľadom. Ani v iných činnostiach by nemala podliezať štandardy pripravenosti na túto funkciu, pretože iba to je predpokladom na to, aby sme mohli byť na ňu hrdí.
Treba to zdôrazňovať, pretože medzi kandidátov sa, žiaľ, dostali aj takí, čo nemajú žiadne alebo iba nedostatočné politické skúsenosti. Nikdy neboli súčasťou vyššej politiky, nemajú zažité platné normy, princípy a ciele politických vzťahov, stratégie ich rozvíjania a dosahovania. Do tejto politickej nedospelosti treba zarátať i chabé vedomosti o kompetenciách, možnostiach a účeloch konania prezidenta.
Medzi uchádzačmi o prezidentské kreslo nájdeme aj niekoľko takých, ktorí pomerne úspešne siahajú na splnenie jedného – dvoch z uvádzaných kritérií. Z kola ich však vyraďuje vždy nejaký zásadný nedostatok – nelojalita k štátu, odborná jednostrannosť, chýbajúci nadhľad či objektivita. Ak by sme si dokázali povedať „aha, tak o toto tu ide a toto by malo byť pre moju voľbu rozhodujúce“, tak by výsledky predvolebných prieskumov museli byť úplne iné.
Takto sú len zrkadlom toho, ako sme sa nedokázali vymaniť z predvolebného zmätku, ktorý informačné zdroje denne prehlbujú, a ako sme zatiaľ nedokázali do svojho rozhodnutia premietnuť vlastné schopnosti uvažovania. Ak naše zamyslenie sa povedie k výberu iného kandidáta, ako to bolo doteraz, nie je to hanba. Naopak, ide o prejav toho, že svoju občiansku pozíciu v demokratickom systéme chápeme zodpovedne.
Bolo by vhodné, keby sme si uvedomili, že voľba prezidenta nie je púťová atrakcia, víkendová kratochvíľa. V tejto voľbe realizujeme na najvyššej možnej úrovni svoju občiansku moc. Nehazardujme s ňou preto a nezvoľme si na čelo štátu bábku. Skúsme si zvoliť nie toho, kto vynaložil na kampaň najviac peňazí, ale toho, kto svojím doterajším životom už dostačujúco presvedčil, že mu ide o nás.