Napriek tomu, že tzv. Mečiarov jeden volebný obvod bol od svojho zavedenia kritizovaný, zdá sa, že mu politici prišli na chuť. A začínajú sa problémy.
Od volieb v roku 1998 volíme poslancov Národnej rady SR v jedinom obvode. Ešte stále, po viac ako dvadsiatich rokoch, nájdeme v opozičných a koaličných laviciach aj takých predstaviteľov, ktorí zavedenie jedného volebného obvodu vtedy kritizovali. Za posledných dvadsať rokov sme však podľa tohto pravidla parlament volili už šesťkrát!
Smutný unikát
Presnejšie, po Vladimírovi Mečiarovi štát dva razy viedol ako predseda vlády Mikuláš Dzurinda, jedenkrát Iveta Radičová, tri razy Robert Fico. Teraz sme rok pred siedmymi parlamentnými voľbami, ku ktorým nás privedie súčasný premiér Peter Pellegrini. Ako inak, zase nás čakajú voľby v jednom volebnom obvode.
Svojím spôsobom sme unikát – smutný unikát. Začiatkom milénia Slovensko výrazne zreformovalo systém verejnej správy. Štát presunul časť moci, ale aj zodpovednosti a kontroly na mestá a obce. K tomu ešte zriadil osem vyšších územných celkov, ktoré odobrali ďalšie centrálne kompetencie.
Napriek tomu viac ako dvadsať rokov žijeme vo výrazne decentralizovanej krajine so silným vplyvom straníckych centrál. Tento model do seba očividne nezapadá. Koroduje a zisťujú sa v ňom stále výraznejšie známky poškodenia.
Členovia Národnej rady sa postupne odcudzili svojmu prirodzenému regiónu, lebo poslanec zo Záhoria má rovnakú zodpovednosť za východoslovenský Sveržov, o ktorom možno ani len netuší, že existuje. Ale zrejme ani obyvatelia tejto obce nevedia, že v Malackách majú „svojho“ poslanca. Anonymná zodpovednosť ubližuje. Ľuďom aj systému.
Bratislavská presilovka
Keď zoberieme do úvahy fakt, že parlamentné voľby v roku 1998 z hľadiska skladby kandidačných listín boli ešte svojím spôsobom dozvukmi, kde sa prihliadalo na krajské zastúpenie (podľa vtedajších obvodov 3+1), pozornosť treba sústrediť na personálne obsadenie parlamentu od roku 2002. Výpovednú hodnotu umocní porovnanie zastúpenia podľa krajov, a to vrátane náhradníkov, ktorí v priebehu volebného obdobia nastúpili do parlamentu.
Vytvorenie ôsmich volebných obvodov by bola obrovská príležitosť na to, aby strany začali do politiky prinášať úspešných lídrov z regiónov.
Bratislavský kraj tvorí osem okresov s necelými 650-tisíc obyvateľmi, je teda z ôsmich krajov tretí najmenší. Napriek tomu ho po voľbách 2002 zastupovalo 63 a o štyri roky neskôr 54 poslancov. V rokoch 2010 až 2012 ich už bolo 71, obsadili 39 percent mandátov. Po predposledných voľbách v priebehu volebného obdobia zložilo poslanecký sľub 68 reprezentantov Bratislavského kraja a aktuálne zastúpenie dosahuje počet 54 poslancov.
Na porovnanie, Prešovský kraj (13 okresov, vyše 800-tisíc obyvateľov) je najväčší na Slovensku, no v parlamente ho reprezentuje iba 12 politikov, Košický (11 okresov, takmer 700-tisíc obyvateľov) – tiež 12 a Žilinský (11 okresov, necelých 700-tisíc obyvateľov) 13.
Približne o 20-tisíc občanov menej žije v Nitrianskom kraji (7 okresov) a má v NR SR 16-členné zastúpenie, Banskobystrický (13 okresov, 650-tisíc ľudí) – 19, Trenčiansky (9 okresov, takmer 600-tisíc obyvateľov) – 10 a najmenší Trnavský kraj (7 okresov, viac ako 500-tisíc obyvateľov) – 14 zákonodarcov.
Bratislavská presilovka je dlhodobá a výrazná. Dokazuje to aj výrazný vplyv straníckych centrál na zostavovanie kandidačných listín a poradie uchádzačov o parlamentné kreslo na 150-miestnom volebnom hárku. Tak sa voličom nanútia aj takí kandidáti, ktorých vôbec nepoznajú, a čo je horšie, strany sa dlhodobo izolujú od bezprostredných kontaktov a priameho prepojenia na okresy. Napokon tu treba vidieť jednu z príčin tzv. neštandardných strán, ktoré pre úspech nepotrebujú etablovanie na celom území štátu a členská základňa je im skôr na príťaž.
Východisko namiesto kritiky
Bez politických strán nie je možná parlamentná demokracia. Potrebujeme ju, a rovnako aj kvalitné partaje. Musíme rešpektovať realitu. A v tej je zrejmé, že strany majú eminentný záujem prijímať pravidlá, ktoré v prvom rade vyhovujú im. Veď preto máme dve desaťročia jeden volebný obvod.
Vytvorenie toľkých obvodov, koľko je samosprávnych krajov, by bola obrovská príležitosť na to, aby strany začali do politiky prinášať úspešných lídrov z regiónov. Samosprávne kraje v súvislosti s tým umocnia lokálpatriotizmus a ich obyvatelia dostanú bezprostredný kontakt so zástupcami v parlamente.
Slovensko nepotrebuje väčšinový systém, ako to najnovšie navrhuje hnutie OĽaNO. Už sa nedá predstierať, ale treba meniť. Zaslúžime si zvýšenie počtu volebných obvodov, lebo parlament regiónov prinesie viac ako objednané prieskumy a stranícky motivované petičné akcie sledujúce meranie nálad obyvateľov.
Ľudia si zaslúžia voliť v krajoch, lebo tam sa poznajú a vedia, že správny výber je dôležitým predpokladom úspechu.