Prečo sa stále roztvárajú sociálne nožnice?

Chudoba opäť prenikla do svetových médií, no zatiaľ iba ako téma. Po nedávnom Svetovom ekonomickom fóre v Davose špičkoví intelektuáli, dokonca aj niektorí podnikatelia a politici sa zhodli, že problém života na hranici chudoby alebo pod ňou zďaleka nie je „výsadou“ mnohých krajín Afriky či Ázie.

12.03.2019 14:00
debata (5)

Trebárs Venezuela so svojimi bohatými ropnými zásobami nedokáže uživiť časť svojich obyvateľov (je jedno, z akého dôvodu). Do tohto súdka však patrí i menej medializované hromadenie potravín britskými rodinami vystrašenými brexitom či rastúci počet amerických domácností prežívajúcich na hranici životného minima.

Francúzske žlté vesty, ktoré zaplavujú na protest proti zdražovaniu nafty celú krajinu, sú síce trochu iným prípadom, tiež však svedčia o roztvárajúcich sa nožniciach v príjmoch medzi bohatými a chudobnými. Pričom stredná vrstva, ktorá by dosahy nerovnosti tlmila, sa čoraz viac zaraďuje do menej úspešnej časti globálnej dediny.

Svedectvom roztvárania nožníc sú rekordné zisky bánk od Ruska cez Áziu, Európu až po USA a Austráliu. Pritom miera zadlženia ľudí v niektorých ukazovateľoch aj v relatívne najbohatších krajinách prekročila hodnoty spred obdobia globálnej finančnej krízy. Napriek tomu nás veční optimisti ubezpečujú, že presne tak to má byť, lebo globálna dedina opäť naštartovala svoje rezervy a kráča k prosperite. Podľa pesimistov nás však už za rohom čaká nová, ešte horšia kríza, výsledkom ktorej bude ako vždy to, že bohatí budú zase o niečo menej bohatší a chudobní prídu prakticky o všetko.

Zdanením horného jedného percenta populácie by sa dala vyriešiť chudoba a bohatým by zostal priemerný ročný príjem 155-tisíc eur.

Asi najčastejšie používaný argument o znižovaní miery chudoby vo svete vychádza z údajov Svetovej banky o zmene príjmu podľa miery bohatstva. Podľa nich si za posledných takmer 40 rokov väčšina chudobných polepšila viac ako horné percento bohatých. Údaje neklamú, no skrýva sa v nich nenápadná skutočnosť. Ide o relatívne, teda percentuálne zlepšenie oproti stavu z roku 1980.

Kým chudobnejšie vrstvy získali opticky viac, ich štartovacia pozícia bola na oveľa nižšej úrovni. Priemerný príjem najchudobnejších – dve eurá za deň – v súčasnosti zaznamenáva necelý dvojnásobok, čo predstavuje nárast približne o päť centov ročne! Takmer dve tretiny tých, čo takto „zbohatli“, však stále žijú pod hranicou chudoby, ktorá je definovaná ako príjem približne 6,5 eura na deň pri kúpnej sile z roku 2011.

Ako vyzerá tá istá situácia pri absolútnej zmene v príjmoch? Ihneď nám udrie do očí horné percento najbohatších ľudí sveta, ďaleko za nimi je horných 9 percent a voči nim môžeme vidieť takmer mizivé zlepšenie situácie spodných 90 percent populácie. Inými slovami, jedno percento najbohatších získalo v porovnaní so zvyškom obyvateľstva v priemere asi stonásobne viac! Ešte menšie rozlíšenie (horných 0,1 či 0,01 percenta) ukazuje extrémnu situáciu, lebo najväčší nárast v príjmoch zaznamenala hŕstka najväčších boháčov.

Od tvrdenia, že chudobnejší si polepšili pomerne lepšie ako bohatí, sa dostávame k správe Oxfamu. Táto nezisková charitatívna organizácia z britského Oxfordu každoročne dokumentuje extrémne a neustále rastúce rozdiely medzi vrstvami chudobných a bohatých. Tvrdenie optimistov, že si chudobní na celom svete štatisticky polepšili, teda nie je klamstvom. Keď však jedným dychom dodáme, že malá skupinka tých najmajetnejších si polepšila stokrát viac, situácia sa nebude javiť až tak bezkonfliktne.

K ľudskej prirodzenosti patrí, že ľudia vnímajú svoj vlastný blahobyt a utvárajú si svoj vlastný pocit šťastia iba v porovnaní so svojím okolím. Asi teda ťažko zdvihnete náladu Slovákom a Slovenkám živoriacim na hranici životného minima argumentom, že predsa ani zakladateľ dynastie Rothschildovcov nemal mobil či mikrovlnnú rúru.

Narastajúci absolútny rozdiel medzi chudobnými a bohatými je z praktického hľadiska oveľa dôležitejší ako percentuálne štatistiky. Dokazujú to aj mnohé psychologické a sociologické štúdie a experimenty, behaviorálna ekonómia (študujúca vonkajšie správanie jedinca) aj história. V spoločnostiach s extrémne nerovnomerným rozdelením majetku je vyššia chorobnosť, vyššia miera korupcie, horšia zdravotná starostlivosť, nižšia kvalita vzdelávania, nižšia miera prijímania a dodržiavania zákonov na ochranu verejného záujmu. Takže je logické, že práve v tom sa skrýva hlavný spúšťač revolučných, takmer vždy násilných a často tragických udalostí.

Na logickú otázku Čo s tým? si skúsme odpovedať pomocou jednoduchých čísel. Ročný príjem horného jedného percenta, teda asi 77 miliónov ľudí, predstavuje takmer 1,7 bilióna dolárov. Ide o trojnásobok množstva peňazí, ktoré by stačilo na ukončenie svetovej chudoby. Zdanením horného jedného percenta by sa dala vyriešiť chudoba a bohatým by stále zostal priemerný ročný príjem 155-tisíc eur! Filantropické činy miliardárov typu Billa Gatesa by sa stali volaním minulosti.

Globálnu chudobu teda teoreticky riešiť možno, napokon aj sám Gates a mnohí iní by sa plateniu vyšších daní nebránili. Kde však chýba vôľa, nie je ani cesta.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #sociálne nožnice #svetová chudoba #horné percento najbohatších #hranica životného minima