Generál Greaves odpovedal, že uvedené riziko považuje za značne vysoké. Preto podľa neho treba „hypersonickú hrozbu“ riešiť neodkladne. Pre informáciu, hypersonické rakety môžu letieť rýchlosťou vyššou ako Mach 5, 3 106 až 15 534 míľ za hodinu.
V súčasnosti len tri krajiny disponujú pokročilým hypersonickým výskumným programom: USA, Čína a Rusko. Čína už uskutočnila dva testy novej rakety DF-17. Americké zdroje to hodnotia „ako prvý HGV test na svete s cieľom využiť systém pre operačné nasadenie“.
USA, Čína a Rusko by sa mali dohodnúť neexportovať ďalej hypersonickú technológiu ani sa nepodieľať na spoločnom vývoji takýchto zbraní s ďalšími novými štátmi.
Ruský prezident Vladimir Putin pred časom uviedol, že jeho krajina buduje „neviditeľnú“ hypersonickú križujúcu strelu Kinzhal, ktorá bude môcť letieť údajne rýchlosťou Mach 10. Obe krajiny – Rusko aj Čína – teda už testujú svoje hypersonické kapacity.
Problémy sa začínajú s prípadným ďalším rozšírením počtu štátov vlastniacich túto modernú technológiu. História ukazuje množstvo príkladov, ako sa nové zbraňové systémy rozšírili, vytvoriac tak proliferačný problém. Problém analyzovala aj štúdia RAND Corporation, ktorá upozornila, že proliferácia (ďalšie šírenie) hypersonických rakiet bude pobádať štáty prijať riskantné stratégie obranných protiúderov. To môže viesť k prenosu rozhodovacích funkcií o nasadení týchto nových zbraní na nižšiu veliteľskú úroveň. Následkom môže byť snaha štátov o rozmiestnenie svojich strategických síl na väčšom území, a tak zabrániť možnému prvému úderu protivníka.
Uvedená štúdia RAND preto požaduje jasnú preventívnu politiku, aby sa spomínanému nepriaznivému rozšíreniu hypersonických zbraní dalo zabrániť. USA, Čína a Rusko by sa mali dohodnúť neexportovať ďalej hypersonickú technológiu ani sa nepodieľať na spoločnom vývoji takýchto zbraní s ďalšími novými štátmi. Zároveň by sa všemožne mali snažiť spomaliť šírenie hypersonických zbraní. Ich vývoj budú spomaľovať aj prirodzené technické bariéry, vyžiadajú si množstvo času, ako aj finančných prostriedkov. Ide o technické bariéry, ako je napr. teplotné spracovanie potrebných materiálov, pretože sú potrebné nadmerne vysoké teploty s predĺženými časovými periódami, sem patrí aj otázka nosičov hypersonických zbraní, ich letovej kontroly, otázka pohonu, ďalej otázky testovania, modelovania a simulácie.
Prirodzene, riešenie problému ďalšieho šírenia hypersonických zbraní volá po zapojení medzinárodnej diplomacie. Nový námestník Ministerstva obrany USA Mike Griffin označil „problematiku hypersonických zbraní za top prioritu USA“. Veľkou neznámou ostáva aj otázka času, keďže nie je celkom jasné, kedy sa čínske či ruské „hypersonické hrozby“ podarí materializovať. Podľa správ z amerických spravodajských kruhov sa dá očakávať, že čínske hypersonické rakety sa stanú schopné operačného nasadenia najskôr v roku 2020. Generál S. Greaves upozorňuje, že technická obrana nových systémov si vyžiada množstvo času a ešte viac financií, kým budú schopné nasadenia.
Správa RAND Corporation podčiarkuje skôr význam diplomatických aspektov. Predpokladá, že USA, Čína a Rusko majú maximálne 10 rokov na to, aby dosiahli vzájomnú dohodu o tom, ako preventívne zabrániť ďalšiemu rozširovaniu hypersonických zbraní. Je to výzva pre diplomacie uvedených krajín, aby si dali za svoju top prioritu dosiahnutie Medzinárodnej dohody o nešírení hypersonických zbraní.