Parlamentná demokracia, politická strana, ideológie liberalizmu či konzervativizmu. Verejnoprávne médiá, ktorých základný model predstavuje BBC. Alebo akadémia vied, kde prvou bola britská Royal Society.
Moderná pop-kultúra predstavovaná menami ako The Beatles, The Rolling Stones, Led Zeppelin, The Queen, Eric Clapton či David Bowie. Samozrejme, Británia, to sú napríklad aj archetypálne literárne postavy ako Sherlock Holmes či James Bond.
Británia na konci 19. storočia začala inovačne zaostávať za Nemeckom a Spojenými štátmi. V 20. rokoch ju už postihli ťažké problémy súvisiace so zastaraným priemyslom a po 2. svetovej vojne rozpustila svoje impérium.
To, čo vidíme v Británii, je dôsledok hlbších hospodárskych a spoločenských pohybov. Je to predobraz, ako to bude čoskoro vyzerať aj v ďalších krajinách.
No ostala politickou a kultúrnou veľmocou. S príslušnou reprezentáciou. Tony Blair na spoločných tlačových konferenciách s Georgeom Bushom pôsobil ako distingvovaný starší brat nevydareného člena rodiny. Pôsobilo to upokojujúco – niečo vo svete nie je v poriadku, ale tá základná stabilita tu je. A garantuje ju člen britského establišmentu.
Ale dnes sú televízne obrazovky a sociálne siete tejto krajiny zrazu plné politikov, ktorí sú neohrabaní a bez šarmu. A intelektovo pôsobia ako príbuzní niekdajšej hlavy štátu spoza Atlantiku.
Nie je to však dôsledok nejakého kolektívneho zbláznenia sa. Ak hovoríte s ich politikmi, štátnymi úradníkmi či novinármi, stále často vnímate vysokú erudovanosť a schopnosť bystrého úsudku. Spoločenská situácia je však taká, že do prvej línie verejnej diskusie sa tí racionálnejší nemajú prečo tlačiť, alebo sa tam jednoducho nedostanú.
To, čo vidíme v Británii, je dôsledok hlbších hospodárskych a spoločenských pohybov. Zišli sa tu minimálne dva prúdy udalostí. Po prvé, hospodárske zmeny posledných tridsiatich rokov vytvorili vrstvy ľudí bez stabilnej práce a možnosti žiť v priateľských kolektívoch a komunitách. Život v reťazi dočasných zamestnaní, v lokalitách zmenených novou výstavbou či imigráciou, bez miestnych kultúrnych a spoločenských inštitúcií.
Taká je denná realita veľkej časti Británie. Títo ľudia nemajú možnosť komplexne vyjadriť svoje túžby, a ak by aj, nemajú politickú silu. Budú sa preto, ak na to dostanú úzku politickú príležitosť, vyjadrovať protestne. Napríklad hlasovať za brexit. Čím viac ten bol proti presvedčeniu establišmentu, tým lepšie.
Po druhé, širší politický, v tomto prípade aj mediálny a občiansko-aktivistický život krajiny plazivo čoraz viac ovláda moderná elita konzumných liberálov. Sú to ľudia charakteristickí hysterickým pohľadom na svet aj tónom diskusií. A najmä fascináciou povrchnými témami namiesto snaženia o pochopenie hlbokých frustrácií obyvateľstva. Práve tých zo straty dôstojnej práce či stability inštitúcií.
A tak je tu odcudzené obyvateľstvo ochotné podporovať hocičo a hocikoho, kto pôsobí destabilizačne. A verejná sféra, vrátane politickejšej časti občianskej spoločnosti, ktorá je z hľadiska vytvárania podhubia pre stabilné vládnutie skôr dysfunkčná.
V tomto Británia nemusí byť ojedinelá, je skôr predobrazom, ako to bude čoskoro vyzerať aj v ďalších krajinách. Vtedy, ak sa naše politické snaženie nezačne viac opierať o hlboké hodnoty našej civilizácie a nezačne si brať silu aj príklady z jej historických úspechov.