Postup dvoch demokratických prozápadných kandidátov do druhého kola zanechal vo veľkej časti verejnosti úľavu. Ak má však Šefčovič pred sobotnou voľbou pomýšľať na dôstojný výsledok, voči svojej protikandidátke sa musí dôraznejšie vyhraniť. Tým zároveň rozširuje prienik vlastnej voličskej základne a elektorátu neúspešných kandidátov z tretieho a zo štvrtého miesta.
Sotva sa dá očakávať, že hodnoty a postoje, ktoré slovenský podpredseda Európskej komisie prezentuje menej autenticky než kandidáti národno-kresťanského radikalizmu, pritiahnu v druhom kole tých, čo to prvé vynechali. Očakávať možno skôr nižšiu účasť. Doma zrejme zostanú najmä sklamaní voliči Mariana Kotlebu a sčasti aj Štefana Harabina, pre ktorých je Šefčovič voči Čaputovej príliš kompromisnou alternatívou.
Obom kandidátom i celému Slovensku by prospelo, ak by sa volebný súboj preniesol na problematiky, ktoré sú z perspektívy prezidenta relevantné. Patria sem aj kultúrne otázky vzbudzujúce vášne, ale na ich riešenie má hlava štátu zanedbateľný dosah.
Čaputovej úspech v prvom kole možno interpretovať ako naplnenie požiadavky rétoriky odlišnej od tej, ktorá vo vrcholovej politike ľudí už vyčerpáva a znechucuje. Výsledky z predminulej soboty naznačujú, že ohlasom na pravicový extrémizmus nemusí byť nevyhnutne ešte výraznejší radikalizmus, ale ani ústup na miernejšie pozície v spojení s osobnou presvedčivosťou kandidátky.
Dopyt je po autentickosti, ktorú voliči oceňujú pri lídrovi britských labouristov Jeremy Corbynovi či kandidátovi na amerického prezidenta Bernie Sandersovi.
Diskusie a analýzy pred prvým kolom volieb sa zaoberali aj kultúrno-etickými otázkami. Kým dosiaľ sa javili ako ozvláštnenie a zavše i zbulvarizovanie zápasu o Grasalkovičov palác, v druhom kole sa stali významnejšou bojovou líniou. Šefčovič poukazuje na odmietavý postoj väčšiny spoločnosti voči liberálnej agende protikandidátky.
Finalisti sa v zahraničnopolitických otázkach zásadne nerozchádzajú, no Šefčovič má vďaka svojmu medzinárodnému renomé a skúsenostiam nad Čaputovou v tejto oblasti výhodu. Vyzdvihovanie západného smerovania krajiny mu však presah k voličom, na ktorých cieli, skôr sťaží, ako uľahčí.
Pre pracujúcich, ktorých prvoradou starosťou sú napriek ekonomickému rastu na Slovensku chlebové otázky, sú polemiky ohľadom legalizácie drog, interrupcií či rodovej a LGBTI problematiky nepodstatné alebo fungujú ako zástupné bojiská.
Vzhľadom na to, že v najvyššej politike dlhodobo chýba subjekt, ktorý by autenticky a dôsledne presadzoval záujmy pracujúcich, frustrácia sa prenáša do iných oblastí a chýbajúcu ekonomickú reprezentáciu hľadá istá časť elektorátu inde.
Autenticitu, pocit spolupatričnosti a identity nachádzajú segmenty voličstva u kandidátov a strán, ktoré síce idú proti ich záujmom, ale nepôsobia voči nim exkluzívne.
Výsledky prvého kola, obzvlášť ak sa do určitej miery potvrdia aj 30. marca, sa s určitosťou odrazia v budúcoročných parlamentných voľbách. Pre občiansko-liberálny sektor môže ísť o výrazný impulz, ktorý nevylučuje ani vznik stredopravicovej vládnej koalície, ktorej súčasťou bude aj ešte stále Čaputovej liberálna strana Progresívne Slovensko.
Ohlasom národno-konzervatívnej verejnosti, najmä jej radikálnejšej časti, zase zrejme bude ešte vyššie zastúpenie krajnej pravice v poslaneckých laviciach.
Rétorika postavená na boji proti zlu je síce efektívna, ale nebezpečná. Voliči Šefčoviča budú v prípade jeho neúspechu cítiť nielen porážku, ale stanú sa i symbolickými reprezentantmi zla, proti ktorému sa vraj treba postaviť. Voľby sa mýtizujú a v druhom kole už naozaj pôjde o súboj princípov, nie však v podobe politických myšlienok a programov, no skôr morálnych kategórií.
Zuzane Čaputovej by sme krivdili, ak by sme ju obvinili z toľko omieľanej polarizácie spoločnosti, keď sa sama vyslovuje za spájanie. Podoba jej mediálnej podpory však môže u jej nevoličov vyvolávať dojem, že z víťazstva „dobra a slušnosti“ sú vylúčení.
Obom kandidátom i celému Slovensku by prospelo, ak by sa volebný súboj preniesol na problematiky, ktoré sú z perspektívy prezidenta relevantné. Patria sem aj kultúrne otázky vzbudzujúce vášne, ale na ich riešenie má hlava štátu iba zanedbateľný dosah.
Ak sa chce Maroš Šefčovič pokúsiť o prezidentské kreslo seriózne zabojovať, mal by posledné predvolebné diskusie preniesť aspoň čiastočne na pole vlastné jeho politickej príslušnosti. Medzi sociálnymi a hospodárskymi témami sa žolík nájde skôr než medzi kartami strojeného kresťanstva.