NÁZOR: Súboj nereálnych obrazov

01.04.2019 08:00

Prezidentské voľby opakovane doviedli do Grassalkovichovho paláca človeka, pre ktorého je pôsobenie na poste hlavy začiatkom politickej kariéry. Ak dosiaľ prezidentské voľby naznačovali trendy pre ďalšie voľby do NR SR, v prípade tohtoročných treba byť opatrnejší. Obaja kandidáti, ktorí postúpili do druhého kola, nedokázali pritiahnuť k hlasovaniu ani všetkých tých, ktorí prišli k urnám počas prvého kola. Znamená to, že ich adekvátne nereprezentovala ani Zuzana Čaputová, ani Maroš Šefčovič.

Kampaň pred druhým kolom volieb bola súbojom dvoch mediálnych obrazov, ktoré s reálnou podobou kandidátov mali iba málo spoločného. Kandidatúra novej slovenskej prezidentky bola spočiatku zamýšľaná ako propagácia novovzniknutej (zatiaľ ešte) mimoparlamentnej strany Progresívne Slovensko (PS). Sama Čaputová predstavuje hmlistý zhluk nádejí na nie veľmi koncentrovanú víziu zmeny. Aj keby sa pokúsila konkretizovať ideu navrátenia dôvery v štát, v rámci platnej Ústavy SR má iba málo priestoru na ich presadenie. Popri únave z vyše desaťročnej vlády Smeru-SD ide aj o výraz generačnej zmeny. V čase nežnej revolúcie mala iba 16 rokov, čo je v jej prípade oveľa dôležitejšie ako to, že je prvou ženou na prezidentskom poste v strednej Európe. Prvý raz sa na najvyššom poste Slovenska ocitla osoba, ktorá nielenže nikdy nebola v komunistickej strane, ale ani sa nikdy o členstvo v nej nepokúsila.

Kľúčovým momentom kampane sa stalo zmiznutie sociálneho konfliktu, ktorý prekreslil konzervatívno-liberálny spor.
Juraj Marušiak

Šefčovič vstúpil do hry, na ktorú nebol pripravený, v ktorej sa necítil dobre a kde ako novopečený katolícky národovec pôsobil neautenticky, hoci v druhom kole vynaložil, resp. vládna koalícia za neho vynaložila až heroické úsilie. Nepresvedčil však údajnú mlčiacu väčšinu, v ktorej existenciu dúfajú politici Smeru-SD. Naopak, nechtiac dokázal, že súčasné Slovensko nie je Slovenskom z roku 1938, keď sa voľby vyhrávali z kazateľnice. Ak by si spomenul na časy, keď sa vracal zo štúdia v Moskve, asi by sa poučil z neúspechu podobnej taktiky, zvolenej katolíckou cirkvou a KDH pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990. Obaja kandidáti sa tvárili, že sú nezávislí a nestranícki, a ani jeden z nich v tejto hre nebol presvedčivý, pričom v skutočnosti obaja sú predstaviteľmi technokratickej politiky.

Pre Čaputovú bude výzvou kohabitácia s nepriaznivo naklonenou parlamentnou väčšinou. Bude čeliť problémom pri formovaní novej vládnej väčšiny v NR SR. Pri očakávanej fragmentácii budúceho parlamentu bude čeliť výzve pôsobiť ako stabilizačný faktor. Nastupuje do nestabilného vonkajšieho prostredia. Tu bude musieť prezident dokázať efektívne komunikovať neraz aj s protichodne orientovanými parlamentnými subjektmi.

Čaputovej úspech nemusí nutne pomôcť stranám, ktoré ju nominovali. Osobitne v prípade technokratického pravo-ľavého PS sú zatiaľ, rovnako ako ona , najmä zhlukom nádejí, perspektívnych osobností a nie veľmi konkretizovaných ideálov, s ktorými sa síce dá osloviť voličov, ale ktoré nestačia na konzistentné vládnutie. Zdá sa, že si uvedomuje, že musí schladiť svojich stúpencov, ktorí siahajú po diskvalifikačných argumentoch voči názorovým protivníkom, či už vzhľadom na vek, alebo vzdelanie a sociálne postavenie. Pokiaľ sa jej to nepodarí, prehĺbi rozdelenie slovenskej spoločnosti a prispeje k rastu krajne pravicového segmentu medzi voličmi.

Kľúčovým momentom kampane sa stalo zmiznutie sociálneho konfliktu, ktorý prekreslil konzervatívno-liberálny spor ako dôsledok toho, že liberáli zabudli, že ich ideológia nie je iba o slobode silnejších, ale aj o dôstojnosti slabších. Hoci Šefčovič na seba dokázal nadviazať aspoň časť hlasov pre Kotlebu a Harabina, nezískal ich všetky a ich segment je časovanou bombou pre budúce parlamentné voľby. Smer-SD sa však od nich stal závislým, keďže po takom dlhom vládnutí už nemôže argumentovať sociálnou nespokojnosťou obyvateľstva. Aj jeho zásluhou sa diškurz sociálneho konfliktu transformoval na konflikt kultúrny či dokonca až kultúrno-civilizačný. Dôsledkom je však posun strany ku konzervatívnym hodnotám. Politika znižovania daní a odvodov, realizovaná pod tlakom SNS, a rast úlohy cirkvi vo verejnom živote ako najnovšia ideologická barlička má so sociálnodemokra­tickými a socialistickými stranami v Európe spoločné iba veľmi málo.

Máme teda do činenia s opakovanou transformáciou Smeru-SD. Po pragmatickej a neideologickej strane a neskoršej strane „tretej cesty“ Tonyho Blaira a Gerharda Schrödera a sociálnodemokra­tickej tváre po roku 2004 sa transformuje do strany, ktorej hodnotovú orientáciu a témy diškurzu určuje SNS a kotlebovci.

Maroš Šefčovič zasa spochybnil svoju kariéru dobrého a šikovného technokrata v Európskej komisii, ktorá mu vyhovovala najlepšie. Na jeho ideologických premetoch si pri kreovaní novej komisie určite zgustnú noví europoslanci, keďže v kampani vystupoval neraz ešte konzervatívnejšie ako politici Európskej ľudovej strany. Tým, ktorí by ho chceli vidieť ako novú tvár Smeru, však ponúka iba veľmi málo. Bol príliš nesamostatný, okrem rodinnej pohody, symbolizovanej rezňami, nepriniesol žiadnu vlastnú agendu a zostal figúrou, ktorú posúval Smer-SD po šachovnici.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prezidentské voľby 2019
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku