Zápas pospávajúcej a sebou upokojenej vládnej trojky, ktorá dáva hlavu ako pštros do piesku, a roky hlučnej a málo efektívnej opozície sa neukázal ako rozhodujúci. Odpoveď prišla z novej, tretej strany.
Stalo sa želaním, často aj úprimným, aby politici pri výmene stráží deklarovali, že sa stanú reprezentantmi všetkých obyvateľov mesta, kraja alebo štátu. Ide o pekné, no neuskutočniteľné predsavzatie, realita býva iná. Vyhovieť sa nedá všetkým názorovým skupinám ani z vlastného, o to viac z opozičného tábora. Veď žijeme v pluralitnej spoločnosti.
Profesionál na vysokom poste sa od diletanta líši tým, že stále vníma, analyzuje a nedehonestuje odlišné názory a podnety, nech už prichádzajú odvšelikadiaľ. Ak sa úspešne šíria, teda nejde o ojedinelý výkrik na púšti, signalizujú odraz istej časti reality, hoci niekedy môže byť skreslená. Veľa nám napovie zloženie budúceho tímu v Grasalkovičovom paláci. Jeho nájomník, v tomto prípade nájomníčka, stojí pred dvoma postupmi. Ten pohodlnejší a tradičný znamená obklopovať sa ľuďmi vybranými podľa vlastného obrazu a vďačnosti za doterajšiu pomoc. Prináša pokoj doma, ale aj postupné nenápadné vzďaľovanie sa od reálneho života, čo môže vyústiť do explózie politického napätia. Druhý postup predpokladá vytvorenie pestrého okruhu spolupracovníkov, často s protichodnými svetonázormi, ktorý vie presnejšie mapovať spoločenské vedomie čo najširšieho spektra občanov.
Každé voľby, najmä tie väčšinové, spoločnosť polarizujú. Na tom nie je nič výnimočné. Problém však spočíva v tom, že súčasnú polarizáciu sprevádza vyostrené osobné napätie prechádzajúce až do nenávisti. A to nielen medzi politickými elitami, no ako svedčia sociálne siete, aj medzi anonymnými a neanonymnými občanmi. Ide o tú negatívnu stránku civilizovanej spoločnosti. Neklamme sa, ocitli sme sa v dlhotrvajúcej psychologickej vojne, ktorej napomáhajú inde osožné technické výdobytky. Jej zásahy do nášho vedomia, nevedomia i konania sú hlbšie, ako sme zažili pri zápase o našu štátnosť. Vtedy sme nepoužívali internet.
Oponenti budúcej hlavy štátu pripomínajú, že získala na svoju stranu pri rekordne nízkej účasti iba necelú štvrtinu dospelej populácie. Hovoria o nízkej legitimite. Ale čo ostatní kandidáti? Jej hlavný súper Maroš Šefčovič oslovil iba 17 percent občanov s volebným právom. Z tohto pohľadu všetci adepti na najvyššiu ústavnú funkciu prehrali spoločne (hoci nie každý rovnako) pri oslovovaní nevoličskej väčšiny.
Súčasnú polarizáciu v spoločnosti sprevádza vyostrené osobné napätie prechádzajúce až do nenávisti. A to nielen medzi politickými elitami, no ako svedčia sociálne siete, aj medzi anonymnými a neanonymnými občanmi.
Minulú sobotu ostalo doma sedieť 58 percent potenciálnych voličov. Ide o rovnoprávnych občanov, ktorí zväčša tiež platia dane. To, že tváre na bilbordoch považujú za málo dôveryhodné a gýčovité, nie je ich chyba. Ide o problém ponuky. V demokratickom politickom systéme vychádza politik v ústrety občanovi, a nie naopak.
Zuzana Čaputová nemá možnosti ani kompetencie tento klesajúci trend zastaviť. Z postu hlavy štátu môže ako dobrá komunikátorka začať rozpravu o tomto negatívnom jave, ktorý pomaly a nenápadne rozleptáva demokratický model usporiadania spoločnosti. Doteraz neprebehala kompetentná verejná diskusia o tejto téme. Návrhy na digitalizáciu volieb a volenie zo zahraničia neriešia jadro problému.
Volebný rok pokračuje. Čaká nás výber štrnástich zástupcov do Európskeho parlamentu. V eurovoľbách sme dosiahli tri razy za sebou smutné prvenstvo v nízkej účasti voličov. A tu sa podstatne viac natíska otázka o legitimite.