Vo výbušnom regióne sa síce zaručene vyzná iba pánboh, no v poslednom čase mu v Donaldovi Trumpovi vyrástla vážna konkurencia. Spojené štáty tam zjavne strácajú na váhe v neprospech Ruska, Iránu a Turecka, ale nevzdávajú sa. Najnovšie oficiálnym uznaním izraelského zabratia Golanských výšin.
Predstavy o novoštruktúrovanej politickej mapy oblasti sa síce menia každú „štvrťhodinu slávy“, ale určité trvalé zámery Bieleho domu sa tu dajú vysledovať.
Jeden sa týka Saudskej Arábie, kde trumpovskí vyjednávači vkladali nádej do mladého korunného princa Muhammada bin Salmána. Ale jeho hrubé, arogantné a bezškrupulózne metódy, do ktorých po vražde novinára Chášukdžího „hodilo vidly“ Turecko, napokon spôsobili ústup rodového šľachtica do pozadia saudskej politickej scény, čím zrejme výsledky mnohoročného úsilia Bieleho domu vyšli navnivoč.
Ďalší diplomatický úspech Izraela znovu dokazuje, aké bezcenné sa stali dokumenty medzinárodného práva.
Púštna monarchia, vedúca vojnu nevyberaným spôsobom v Jemene, tým navyše – napriek ohromným investíciám do propagandy – stratila imidž demokratizujúcej sa krajiny a výsledok doterajšej majoritnej predstavy medzinárodnej verejnosti o orientálnej despocii bol na školskej tabuli dvakrát červeno podčiarknutý.
O to čudnejšie a nevierohodnejšie vyznieva Trumpov cieľ čo najviac oslabiť úhlavného nepriateľa Saudov – Irán. Šiitskú republiku, kde panujú o poznanie slobodnejšie pomery ako v kráľovstve Saudov a ktorá bola ochotná podpísať mierové zmluvy s USA a so štátmi Európskej únie. Zrušenie dohody s Teheránom nerozhnevalo iba náboženských vodcov regionálnej mocnosti, ale aj európskych spojencov Washingtonu, ktorí nasadzujú množstvo prostriedkov, aby sa obišli „priateľské“ sankcie voči Teheránu.
Okrem Rijádu môže byť s bezohľadným krokom zámorského prezidenta spokojný ešte Izrael. Ďalší z pilierov novosvetských geopolitických predstáv, ktorý napríklad arabskí radikáli prezývajú „detašované územie Spojených štátov“. S Iráncami je na nože a rozhodne nie je spokojný, ako sa záujmy ajatolláhov presadili v susednej Sýrii.
Do tamojšej občianskej vojny Rijád nespočetne ráz zasahoval a teraz s potešením prijíma Trumpove dary Jeruzalemu. Áno, Jeruzalemu, ktorý Američania nedávno uznali za metropolu židovského štátu.
Prenesenie ambasády z Tel Avivu bol významný čin, hoci prevažne symbolický. Tá istá úroveň dominuje aj pri najčerstvejšom predvolebnom darčeku premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi – akceptovaní izraelskej anexie sýrskych Golanských výšin, strategických pre možnosť kontroly vodných zdrojov i pre ostreľovanie širokého okolia – až do Damasku.
Prvý občan superveľmoci svojím kontroverzným krokom neskrývane podporil spriazneného izraelského premiéra v predvolebnej kampani a paralelne získal body vo viacerých vplyvných kruhoch vlastnej krajiny.
Arabská liga, v ktorej majú dôležité slovo Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, vyjadrila k tomuto uznaniu iba formálny odpor, pretože za regionálnu hrozbu považuje Irán. Ale na izraelskej držbe časti územia ich spojenca – Sýrii – sa od roku 1967 nič nezmenilo a ani sa nezmení. Načasovanie je kruto vtipné, vojnou vyčerpaný Bašár Asad nezmôže vôbec, vôbec nič.
Ďalší diplomatický úspech Izraela znovu dokazuje, aké bezcenné sa stali dokumenty medzinárodného práva. Tvárou v tvár politike „budzogáňa a tesáka“ platí onen známy dvojaký meter právnych noriem.
Výšiny boli de iure uznané ako výdobytok Izraela po šesťdňovej vojne, hoci to OSN mnohokrát odsúdila. Zatiaľ čo tí istí predstavitelia sa usilujú o čo najprísnejšie potrestanie ilegálneho pripojenia Krymského polostrova k Rusku. Také medzinárodné prostredie nie je bezpečné pre nikoho.