Pred viac ako dvadsiatimi rokmi boli námestia plné ľudí, a tí plní nádeje. Dúfali, že odsunom Vladimíra Mečiara od vlády sa podarí naplniť odkaz novembra 1989. Verili, že štátna moc nemôže všetko, a má robiť to, čo potrebujú ľudia. Po parlamentných voľbách v roku 1998 sme sa výrazne posunuli, bližší pohľad však ukáže, že aj tentoraz boli naše predstavy iné.
Právny štát je limitovaný šikovnosťou advokátov, skrytá korupcia prerástla do otvoreného klientelizmu. Tender je pojem, ktorý stratil na dôvere a z transparentnosti sa stal obušok proti komukoľvek. Schémy narábania s mocou a jej prerastanie s biznisom nezanikli ani po vládach, ktoré nahradili dominanciu Mečiarovho hnutia.
Plné námestia sme zažili aj po prevalení kauzy Gorila. Tá vyšumela ako naše ideály o lepšej spoločnosti. Po mimoriadne tragickej udalosti, ktorou bola smrť novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, sa opäť zaplnili ulice. S odstupom času zisťujeme, že naďalej dochádza k prerastaniu štátnej moci s vplyvom tých, ktorých nikto nikdy nevolil. Ako východisko sa nám ponúkajú politické novotvary, v ktorých dominujú staré tváre, čo mali priamy vplyv na moc, ale jednoducho to nezvládli.
Niektorí poslanci Národnej rady Slovenskej republiky priznali, že omylom podpísali petíciu pre istého nezávislého kandidáta na prezidenta. Na prvý pohľad ide o individuálne zlyhanie, ktoré nám vyčarilo úsmev na tvári. Členovia toho istého parlamentu pred niekoľkými dňami hlasovali za zákon, a hneď žiadali prezidenta, aby ho nepodpísal. Vládna koalícia v pondelok nevie, či zotrvá v spolupráci, ale už na konci týždňa prijme zásadné rozhodnutie vo vzťahu k dôchodkom. Síce nedovidia niekoľko dní dopredu, no nerobí im problém rozhodnúť o tom, čo bude o 30 rokov.
Od súčasných politikov k nám prichádzajú posolstvá o tom, že oni sú skutočná zmena alebo dôveryhodná alternatíva. No v predvolebnej kampani hovoria o moci a mlčia o zodpovednosti.
K tomu všetkému v nej pôsobí ešte niekoľko prezliekačov kabátov, ktorým ako výťah do parlamentu poslúži vždy iná strana. A oni pritom v kampaniach sľubujú to isté – zmenu. Hoci, zdá sa, aj oni sú skutočnou brzdou.
Aby toho nebolo málo, končiaci prezident na margo vzniku svojej strany konštatuje: „Potrebujeme prevziať moc.“ Bývalý člen SDKÚ, pred voľbami Siete a najnovšie predseda strany Spolu Miroslav Beblavý zdôrazňuje: „Chceme zabrániť národno-fašistickej koalícii.“ Samozrejme, ak sa pozrieme na súčasnú koalíciu, ktorá vznikala ako hrádza proti extrémizmu, a tá mimoriadne presiaka, sú to jasne vymedzené postoje. Lenže Slovensko potrebuje skutočné témy a nie deklarácie od tých, čo sú dlhé roky súčasťou politiky. Zaslúžime si zodpovednú vládu a kvalitnú opozíciu. Politikov, ktorí pred voľbami povedia, v akom stave vrátia krajinu na konci volebného obdobia.
Od súčasných politikov k nám prichádzajú posolstvá o tom, že oni sú skutočná zmena alebo dôveryhodná alternatíva. No v predvolebnej kampani hovoria o moci a mlčia o zodpovednosti. Na dôvere to nepridáva. Ich túžbou je získať hlasy na to, aby sa moc presunula od jedného k druhému, je to len súboj, ktorý sme veľakrát zažili, a jeho aktérmi boli aj ohlasovatelia ďalšej zmeny. Strany však nemajú odvahu vytiahnuť nové osobnosti a mlčia o zásadných systémových zmenách. Tie sú nevyhnutné a dôležitejšie ako rýchle, kozmetické úpravy. Lenže to všetko je risk, ktorý znamená hovoriť aj pravdu, nepopulárne veci. Preto je politický súboj o voliča zameraný na požieranie a preskupovanie. Mesiace do parlamentných volieb ukazujú x-krát recyklovaný obal.