Ukazuje sa, že baštou Mariana Kotlebu sú najmenej rozvinuté okresy a okresy závislé od dochádzania na týždňovky (medzi nimi je na vysokom mieste aj katolícke Námestovo). Rovnaký záver platí aj pre Štefana Harabina. Ak by sme hlasy týchto dvoch kandidátov v posledných voľbách zrátali, zistíme, že vedia získať 30 a viac percent v 29 okresoch na čele s 39 percentami hlasov v okrese Čadca. To už nie je ojedinelý výstrel v jednom kraji v krajských voľbách.
V roku 2015 som sa vďaka ministrovi financií začal dôkladne venovať zaostávajúcim regiónom. Dali sme dokopy tím expertov a prijali sme tézu, že chyba nie je v ľuďoch, ale v nastavení systému, ktorý nevyužíva potenciál regiónov. Zamerali sme sa na tie, ktoré vykazovali vysokú mieru nezamestnanosti, ale vedeli sme, že to je len začiatok – bolo zrejmé, že mnoho regiónov platí za svoje dobré výsledky na trhu práce vysokú daň vo forme sociálnych dosahov dochádzania za prácou na týždňovky. Postup našej práce nevyhnutne kopíroval skúsenosti z iných vyspelých štátov a z príručiek o rozumných mestách a regiónoch – partnerstvo a komunikácia boli na prvom mieste, nasledovala identifikácia potenciálu a analýza rozvojových bariér. Cieľom bola formulácia konkrétnych opatrení a aktivít, za ktorými stáli reálni ľudia, a hlavne pomoc vlády pri ich realizácii.
Problém nastal vo chvíli, keď sme si zadanie spolu s okresmi splnili. Potvrdila sa téza, že problém je skôr v Bratislave ako v okresoch. Konkrétne, že vládam v Bratislave dlhodobo chýbala znalosť potenciálu regiónov Slovenska, že im chýbali jasné hospodárske ciele a že boli napoly na okrasu, napoly na plnenie záväzkov voči vybraným podnikateľským skupinám. Vlády nemali konkrétne hospodárske priority ani programy a financie, ktorých bolo pritom požehnane z európskych aj domácich zdrojov, míňali ako stredovekí páni. Dnes vidíme dôsledky nielen v školstve, na trhu práce, v životnom prostredí a prírode, ale nevyhnutne aj v sformulovanej frustrácii voličov.
Vládam v Bratislave dlhodobo chýbala znalosť potenciálu regiónov Slovenska a boli napoly na okrasu, napoly na plnenie záväzkov voči vybraným podnikateľským skupinám.
Rôzne politické strany prijímali našu prácu s nedôverou založenou hlavne na nevedomosti a na nedostatku vízie údržbárov zabehaného status quo. Neskôr sa síce našiel návrh (ideologicky starý viac než 15 rokov), ktorý sľubuje rôzne odvodové režimy v susedných malých okresoch, čím je nesplniteľný, inak je však pusto. O hospodárskej politike a hospodárstve nediskutujeme, lebo o tejto téme prekvapujúco málo vieme a chceme vedieť.
Čo s tým? Z úcty k obetiam hlavne druhej svetovej vojny a k našej spoločnej budúcnosti a s využitím poznatkov a skúseností vyspelých hospodárstiev by sme sa mali zamerať na jasné definovanie slovenských hospodárskych priorít, na ktoré musia nadviazať svojimi prioritami kraje, tie nemožno z hospodárstva vynechať. Tieto priority musia byť financované – špeciálne výskum a vývoj – a musia im byť podriadené investície do infraštruktúry a práce na vytvorení predvídateľného podnikateľského prostredia. Školy nemôžu byť neužitočné – to je to prepojenie na reálny život na úrovni nielen základných a stredných, ale aj regionálnych vyšších škôl či univerzít.
Stačí sa držať toho, čo v Európe po druhej svetovej vojne vymysleli konzervatívci spolu so sociálnymi demokratmi: sociálno-trhového hospodárstva a hlavne – nezatĺkať. Dobré mzdy, dobré podnikanie a dobré regióny, nič menej.