Hľadanie diktátora

Od násilného konca vlády plukovníka Muammara Kaddáfího v Líbyi pretrváva faktické bezvládie. A keby len to. Absenciu skutočnej centrálnej autority využil hocikto, a po celý čas prebieha občianska vojna. Ide o spory medzi kmeňmi a regiónmi, ale svoj podiel na vojne majú aj náboženskí fundamentalisti.

16.04.2019 16:00
debata (3)

Intenzita bojov v zrútenom štáte v súčasnosti rastie. Na pochod k Tripolisu, kde sídli Vláda národnej dohody uznaná OSN, vyrazili odhodlaní povstalci maršala Chalífa Haftára, bývalého Kaddáfího generála a agenta CIA. Jeho dobre organizované jednotky z líbyjského západu operujú na okraji metropoly a napriek stratám na životoch či technike to vyzerá, že nemajú veľkú konkurenciu.

Palce im neskrývane drží Egypt a z diaľky Rusko, no hovorí sa tiež o ďalších hráčoch. V krajine na Níle, kde bol cez víkend Haftár na návšteve, drží moc generál Sísí, ktorý by u susedov zrejme uprednostnil spriaznenú pevnú ruku. Okrem iného aj proti islamistom.

Niektorí pozorovatelia veria, že kampaň je „len“ demonštráciou moci pred očami medzinárodnej verejnosti. V každom prípade sa kvôli nej dali do pohybu tisícky osôb. Je to o to pozoruhodnejšie, že po desaťročia pred tým, ako zasiahli krajiny NATO, predstavovala stredomorská Líbya akýsi vlnolam migrácie zo subsaharskej Afriky.

Po ďalšom nedomyslenom útoku Západu na ropou oplývajúcu Líbyu sa opakoval starý známy scenár – temné bezvládie.

Po ďalšom nedomyslenom útoku Západu na ropou oplývajúcu arabskú krajinu sa opakoval scenár, ktorý sme pozorovali už nespočetne ráz. Temné bezvládie. Po zničení diktátorskej džamahírije (oficiálne išlo o priamu demokraciu bez politických strán) nenastala, čuduj sa svete, vznosná liberálna vláda ľudu, ale pád.

Predchádzajúca politika prísneho dohľadu a sociálnych vymožeností mala totiž nepopierateľne pozitívne výsledky. Viedla k prudkému zvýšeniu priemerného veku, pomerne úspešne bojovala s analfabetizmom. Popri tom zabezpečovala pokoj na domácom poli, neutralizujúc vnútorné antagonizmy. Druhou stranou mince bolo dobrodružné presadzovanie vízie nového medzinárodného poriadku. Kaddáfí hanil kapitalistické veľmoci, najmä USA (a ich chránenca Izrael), pričom sa neštítil proti nim podporovať teroristické organizácie celého sveta. Plukovníkove vojská sa angažovali v lokálnych vojnách regiónu, kde zároveň presadzoval zjednocovacie procesy (stál napr. pri zrode Africkej únie).

Neprekvapuje, že si svojským prístupom nepriateľov priam vyrábal. Oprávnene sa ocitol na čiernom zozname významných sponzorov extrémistických skupín a v roku 1986 sa odohralo americké bombardovanie Tripolisu a Bengázi. S koncom studenej vojny si však predstavitelia diktatúry uvedomili, že smerujú k svojmu zániku. Prebiehali tajné rokovania o urovnaní sporov so západnými mocnosťami, na čo Kaddáfí nadviazal pomerne paradoxným odsúdením útoku na USA 11. septembra 2001. Po ňom prisľúbil pomoc pri prenasledovaní siete Al-Kajdá. Odškodňoval obete vlastných vražedných útokov (najznámejším je výbuch civilného lietadla nad škótskym Lockerbie), rozširoval zmierovaciu diplomaciu a výraznou sumou prispel na zlepšenie mediálneho obrazu Líbye. Vrátane úplatkov politikom.

Až potiaľ režim postupoval chladne racionálne. Ako fatálny omyl sa však ukázalo opustenie vlastného jadrového programu. Neskoršia plukovníkova potupná smrť (údajne rukou francúzskeho agenta v preoblečení) sa preto stala – podobne ako osud Saddáma Husajna – varovaním pre iných autokratov. To stojí za zmienku i pre snahy Donalda Trumpa o atómové odzbrojenie KĽDR.

Akékoľvek prejavy vzájomnej ústretovosti v okamihu ukončila arabská jar. Skutočná motivácia k aliančnej kampani je podnes predmetom diskusií. Výsledkom odstránenia vojenskej diktatúry sa stali bezpečnostné riziká (nielen) pre Európu a po ôsmich rokoch sa zdá, že ich riešením môže byť zas len vojenská diktatúra.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Líbya #Muammar Kaddáfí #Chalíf Haftar #bombardovanie Líbye #migrácia z Líbye