Najvýraznejšiu skupinu tvoria tí, čo dochádzajú denne, ale nežijú ani nebývajú v Bratislave, zato tu pracujú, študujú alebo živnostníčia. Ďalej sú tu dve ťažiskové skupiny: tí, čo nemajú v meste trvalý pobyt, bývajú v podnájmoch a pracujú tu (no obvodného lekára majú doma); a paradoxne tí, čo v meste trvalý pobyt majú, ale väčšiu časť týždňa bývajú inde a autami dochádzajú. Ďalší pravidelne odchádzajú na predĺžené víkendy ďalej ako do satelitov, tí, čo chodia na týždňovky, ale aj takí, ktorí aspoň raz mesačne odchádzajú na predĺžený víkend domov inde. Tento jav ovplyvňuje život obyvateľov v meste, mení hustotu a pohyb ľudí, ako aj premávku. Po ich odchode sa Bratislava priam vysídľuje, mení sa na iné mesto.
Už od skorého popoludnia vo štvrtok a v piatok prúdia autá, často krokom, smerom na Stupavu, Hainburg, Rajku, Senec, Pezinok, Šamorín a i., upchávajú kľúčové križovatky, blokujú všetky ťahy. Keď tento stav pominie cca okolo ôsmej večer, ulice, námestia a domy si oddýchnu od vzopätia hluku, prachu a nervozity. Vydýchnu si aj domáci, začnú si užívať vlastné okolie, svoje štvrte a celé mesto. Aj mestská hromadná doprava chodí načas a príjemne poloprázdna a ak použijeme auto, väčšinou sa dá pohodlne zaparkovať. Mesto ožije v kultúrnejšom móde, zavládne väčší pokoj.
Nemilé je, že primnohí sú v Bratislave neradi. A tak sa vlastne sami aktívne podieľajú na zúfalom bratislavskom stave.
Mrzia ma komentáre, ako ten od mladíka z východu, vraj mu až skrúca brucho, keď vidí z diaľnice televíznu vežu. Pomyslela som si, že mu iste neskrúca, keď mu príde výplata na účet, ani keď už vo štvrtok uháňa tradá smerom home office, hoci jeho „home“ leží na opačnom konci republiky. Ak niekto Bratislavu vníma takto, mal by ostať tam, kde je mu dobre. Doma.
Migrácii do hlavného mesta sa nedá zabrániť, je prirodzená. Mnohí, čo tu študovali, sa tu nakoniec aj usadia. Príťažlivé sú mnohé možnosti. Nemilé je, že mnohí sú tu neradi, večne túžia po domove. A tak sa vlastne aktívne podieľajú na zúfalom bratislavskom stave. Na Slovensku by bolo potrebné korigovať rozvoj rôznych miest aj systematickým vytváraním pracovných príležitostí v dlhodobom horizonte, veď každý región má svoj originálny potenciál. V proporcionalite tkvie tajomstvo dobre spravovaného štátu, hovorme však o hlavnom meste.
Mám Bratislavu rada, narodila som sa tu a žijem po celý život. Priala by som si, aby tu bolo krajšie, lepšie sa tu žilo, aby mesto a rozvoj v ňom fungovali a obyvatelia narážali na menej problémov. Lenže na lepšie prostredie treba nielen múdre spravovanie, či už zo strany mesta alebo štátu, ale aj výraznú spoluúčasť obyvateľov. Aj preto som presvedčená, že s týmto cieľom treba podporiť ľudí, ktorí sa sem prisťahujú, aby prijali mesto naozaj za svoje. Tajomstvo kvality mestského prostredia spočíva v rôznorodom zastúpení viacerých vrstiev obyvateľstva, inak hrozí džentrifikácia a getá.
Na druhej strane sa asi ťažko domovom stane miesto, odkiaľ sa treba vysťahovať každý polrok. Nemusí si tiež každý brať krkolomnú hypotéku na 30 rokov, keď nevie, čo bude o päť rokov a nemá istú prácu. Riešením tohto problému môže byť mestské nájomné podporované bývanie – systém s kvalitnou architektúrou tak, ako to je inde v civilizovanej Európe. Ide o dlhodobú investíciu, ktorá sa premietne do ďalších vrstiev, ako je rozvoj zamestnanosti, vytvorenie a udržiavanie vitality mesta.
Víkendy doma v Bratislave a prázdne mesto si užívam. Ako hovorievala pani Róžika, Petržalčanka s koreňmi: „V sobotu ráno kuknem z okna, pred domom miesto, na ulici nikto, na cestách málo áut: Bratislafčania šli domof.“ I