Delegácie KĽDR a USA sa pred dvoma mesiacmi rozišli v zlom (nevydali ani spoločné komuniké), čo mimochodom trochu zmarilo aj snahu miestnej, opatrne reformátorskej komunistickej strany prezentovať sa v duchu doktríny „Vietnam – priateľ každého".
Agresívny prístup Spojených štátov k rokovaniam o jadrovom odzbrojení Kórejského polostrova samozrejme ani iné ovocie priniesť nemohol. Veľkohubý Trump tým bol zároveň trochu ponížený, pretože sa pravidelne stavia do pozície lídra, ktorý prichádza s ponukami, čo sa nedajú odmietnuť. „Najmladší z rodu Kimov“, ktorého propaganda štandardne používa ostrú nacionalistickú rétoriku, sa tak mohol predviesť ako mladý, ale asertívny vodca ľudu, ktorý sa nijako nebojí ani Američanovho „väčšieho jadrového tlačidla“.
Ale teraz vážnejšie. Azda nikto realisticky uvažujúci nemohol a nemôže očakávať, že by sa Severná Kórea niekedy vzdala svojho nukleárneho arzenálu. Pre takú chudobnú krajinu predstavuje obrovské náklady, je však dôležitou oporou diktátorského režimu dovnútra aj navonok. Aj v tomto prípade platí to, čo v Líbyi – rezignácia na atómové zbrane prispela k pádu a potupnej smrti dvoch arabských autokratov – Kaddáfího a Husajna. Cynicky povedané sa tak potvrdzuje, že najlepšou diplomatickou zárukou dnešného sveta sú jadrové hlavice.
Potrebu multilaterálnych bezpečnostných záruk pre Kórejskú ľudovodemokratickú republiku zdôrazňovala pri summite hlava Ruskej federácie. Vladimir Putin tým pochopiteľne primárne sleduje vlastné ciele. Pochopil, že Pchjongjang hľadá záštitu proti Washingtonu, ale aj proti Pekingu – spojencom, pre ktorých je európsky vzdelaný Kim Čong-un iba obyčajným pešiakom na šachovnici globálnych hier. Kremeľ sa tak môže ľahko znovu prezentovať ako niekto, kto sa úspešne vracia do takýchto hier. Na miesta, kde superveľmoc zlyhala.
Navyše, využíva možnosti ukazovať svetu, že na Ďalekom východe je jeho mediálny obraz celkom iný ako v mainstreamových očiach Západu. Kým teda Washington zjavne premýšľa, ako udržať napätie medzi (svojimi) konkurentmi – Ruskou federáciou a Európskou úniou – aby sa vzájomnými sankciami poškodzovali, Moskva sa pochopiteľne usiluje o opak. Aj preto podčiarkuje vlastnú líniu mierotvornej politiky vo veci znepriatelených Kóreí, čínskymi ambíciami stále viac znepokojeného Japonska a tak podobne.
Chudobný Sever a bohatý Juh neuralgického polostrova sa stále viac osamostatňujú v snahe usporiadať miestne pomery. V nich je pojem „vytvorenie denuklearizovaných zón“ večným zaklínadlom, de facto prázdnym, zástupným pojmom pre nesmierne zložité záležitosti meniacich sa medzinárodných vzťahov.
Priateľské stretnutie dvoch predstaviteľov susediacich krajín, počas ktorého ľahko paranoidný Kim radšej ani neskúsil slovanský chlieb so soľou, nesie aj ďalšie zaujímavé posolstvo. Je ďalším potvrdením trendu, v ktorom sa chudobný Sever a bohatý Juh neuralgického polostrova stále viac osamostatňujú v snahe usporiadať miestne pomery. V nich je pojem „vytvorenie denuklearizovaných zón“ večným zaklínadlom, de facto prázdnym, zástupným pojmom pre nesmierne zložité záležitosti meniacich sa medzinárodných vzťahov.
V tejto súvislosti je vhodné odcitovať názor jedného českého koreanistu: „Od Sachalinu po Kazachstan, a možno aj ďalej na západ, vznikajú ekonomické entity, ktoré sú tiež politickej povahy a dokážu odolávať politickému a ekonomickému tlaku, ktorý sa skrýva za projektmi ochrany ľudských práv. Azda preto sa šíria tézy o budúcich konfliktoch s Čínou, čím sa myslí americké angažmán na celom Ďalekom východe.“