Naše členstvo v Európskej únii nie je samozrejmosť

01.05.2019 16:00

V stredu si pripomíname 15. výročie vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Po toľkých rokoch sa slovenské jestvovanie v hospodárskom, právnom a politickom priestore EÚ s okolo 513 miliónmi obyvateľov, so slobodou pre občana Slovenskej republiky kdekoľvek sa zamestnať, podnikať, študovať, žiť a cestovať mnohým zdá ako samozrejmosť. Naše členstvo v EÚ však neprišlo samozrejme.

Na konci roku 1997 Slovensko na rozdiel od susedov z V4 v dôsledku reťaze politických chýb vtedajšej vládnucej koalície nedostalo v Luxemburgu pozvánku na rokovania o vstupe do EÚ. Hrozilo, že bude mať ostrejšie hranice so susedmi z V4, ako budú mať oni medzi sebou, že sa zväčší jeho civilizačné zostávanie a zvýši sa sociálne napätie. Izolácia znamenala aj faktické popretie zmyslu osamostatnenia slovenskej štátnosti – išlo o integrovanie sa do EÚ ako suverénny štát, nie ako región.

Nastal vnútropolitický zápas o vybojovanie druhej integračnej šance. Výsledok nebol predurčený. Došlo k mobilizácii občianskej spoločnosti. Účasť na parlamentných voľbách v septembri 1998 dosiahla 84 %. Sformoval sa široký politický konsenzus medzi odlišnými, aj protikladnými, politickými stranami, v záujme vytvorenia podmienok pre integráciu. Slovensko potrebovalo vnútornú konsolidáciu a efektívne presadzovanie svojich životných záujmov. Nemohlo uspieť s konfrontačnými typmi politikov, ale s ľuďmi schopnými urobiť kompromis, myslieť v kategóriách nadradených národnoštátnych záujmov a zároveň so zmyslom pre politicky možné.

Takto sa zrodila vláda širokej koalície SDKÚ, SDĽ, KDH, SOP a SMK. Dokázala vyriešiť ústavnú krízu zavedením priamej voľby prezidenta, ktorý sa hneď vehementne pustil do zlepšovania imidžu štátu v zahraničí. Sekundovala mu slovenská zahraničná služba i parlamentná diplomacia. Nestačilo však presvedčiť štáty EÚ o tom, že nová slovenská vláda berie plnenie kodanských kritérií vážne. Bolo treba dobehnúť 18-mesačné manko v rokovaní o prístupových kapitolách oproti iným kandidátskym štátom. Stále nedocenená je rola Legislatívnej rady vlády na čele s Ľubomírom Fogašom, ktorý aproximáciu európskeho práva zmanažoval. Aproximáciu však predpokladalo aj vykonanie množstva reforiem. Toto úsilie nemuselo byť úspešné, ako o tom svedčí kríza vo vládnej koalícii v apríli roku 2000 hroziaca pádom vlády.

O samozrejmosti prijatia Slovenska do EÚ 1. mája 2004 nemožno hovoriť ani zo zahraničnopoli­tického hľadiska. Podľa pôvodnej stratégie rozširovania sa v roku 2000 mali začať rokovania s Lotyšskom a Maltou a až v roku 2002 so Slovenskom a s Litvou. Je veľkou zásluhou komisára pre rozširovanie, nemeckého sociálneho demokrata Güntera Verheugena, že sa zrodila tzv. regata – všetky kandidátske krajiny dostali príležitosť začať rokovania s tým, že ukončenie bude záležať od ich výkonu. Pritom medzi obyvateľstvom vtedajšej EÚ zďaleka nevládla eufória z plánovaného rozširovania únie.

Podľa výskumu Eurobarometra z roku 2000 rozšírenie medzi najdôležitejšie úlohy EÚ zaradilo iba 27 % opýtaných občanov. To bolo ďaleko najmenej zo všetkých označených priorít. V odpovediach na otázku, ktorú z desiatich kandidátskych krajín by ste chceli mať v EÚ, sa Slovensko ocitlo s 37 % až na šiestom mieste. Len vo Švédsku, v Dánsku a Grécku bola väčšina za rozšírenie. Priemer v EÚ bol iba 38 %, v Nemecku 34 %, Rakúsku 30 % a vo Francúzsku 20 %.

O samozrejmosti prijatia Slovenska do EÚ 1. mája 2004 nemožno hovoriť ani zo zahraničnopoli­tického hľadiska. Podľa pôvodnej stratégie rozširovania sa v roku 2000 mali začať rokovania s Lotyšskom a Maltou a až v roku 2002 so Slovenskom a s Litvou.

V roku 2001 časť holandskej vládnej koalície spochybnila, že Poľsko, Lotyšsko, Česko a Slovensko budú schopné splniť kritériá, a žiadala odloženie ich vstupu o dva roky. Situáciu musel ísť riešiť Verheugen do holandského parlamentu. Právnou podmienkou rozširovania bolo schválenie novej európskej zmluvy z Nice, Írsko ju však odmietlo v referende. Keby jeho politici v roku 2001 neboli kvôli zodpovednosti za vývoj na východnej časti kontinentu súhlasili s opakovaním referenda za doplnených podmienok, bol by sa proces rozširovania minimálne zabrzdil.

V roku 2005 francúzski voliči v referende odmietli Európsku ústavnú zmluvu kvôli strachu z poľského inštalatéra, ktorý ich pripraví o pracovné miesta. Skepsa voči rozširovaniu sa teda posilňovala.

Preto je veľa dôvodov pripomenúť si osvietené, zodpovedné a odvážne rozhodnutia EK na čele s Romanom Prodim, ale aj 15 vlád vtedajších členských štátov, týkajúce sa európskej budúcnosti štátov v našom regióne. Osobitné ocenenie si zaslúži to, že EP i národné parlamenty členských štátov „pätnástky“ ratifikovali dohodu o pristúpení desiatich nových štátov k EÚ v jednom balíku. Netreba mať veľa fantázie na uvedomenie si rizík, ktoré by prinieslo hlasovanie v parlamentoch či dokonca v referendách o každej kandidátskej krajine jednotlivo.

Dnes, po pätnástich rokoch nášho členstva a opakovaných krízach, ktorými si EÚ od roku 2008 prešla, už takúto odvahu, zodpovednosť za celý kontinent a zmysel pre historické rozhodnutia vidíme v politických elitách zriedka. Tá naša, slovenská, má príležitosť uplatniť tieto atribúty rozhodnou podporu rozširovania EÚ o štáty západného Balkánu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vstup Slovenska do EÚ #Ľubomír Fogaš #európska integrácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla biely amarylis

Perla biely amarylis

23,99
Dôkaz lásky ružový

Dôkaz lásky ružový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk