Európu 9. mája 1945 zaliala eufória. Predčasne

09.05.2019 09:00

Ôsmy máj sa v Európe od roku 1945 vníma ako Deň víťazstva nad fašizmom. Podpísaním kapitulácie v Berlíne – Karlshorste, v nenápadnej vile, kde dnes sídli Nemecko-ruské múzeum, sa stal tento deň symbolom konca najkrvavejšej udalosti v dejinách.

V krátkom období ohraničenom 1. septembrom 1939 a končiacom sa 8. májom 1945 bolo v dôsledku vojenských udalostí a nezmyselných násilností na civilnom obyvateľstve pripravených o život vyše 50 miliónov osôb. Nikdy predtým a našťastie ani potom v takom krátkom časovom období neprišlo o život ľudským zavinením toľko obetí.

Podpísaním kapitulácie nacistického Nemecka sa však druhá svetová vojna neskončila. Japonsko kládlo odpor spojeneckým silám ešte niekoľko mesiacov. K definitívnemu zlomu došlo až v polovici augusta. Spojené štáty použili proti mestám Hirošima a Nagasaki atómové bomby a Sovietsky zväz zlomil odpor cisárskej armády v Číne. Druhého septembra 1945 podpísalo kapituláciu aj Japonsko. Svet si definitívne vydýchol v nádeji, že je koniec vojenským konfliktom.

Súčasní politici asi nechcú vidieť, že tu v Európe znovu sedíme ako na súdku pušného prachu, a opakujú sto rokov staré chyby.

Žiaľ, svetová vojna sa stala mementom len pre rozpútanie globálneho celosvetového konfliktu. V lokálnych vojnách od roku 1945 do súčasnosti zahynulo viac ľudí ako v druhej svetovej vojne. Politici akoby si nechceli uvedomiť, že vojenské riešenie politiky je tým najhorším spôsobom, ako prekonávať vzájomné spory.

Aktu kapitulácie nacistického Nemecka predchádzala posledná veľká vojenská operácia – bitka o Berlín. Pre Sovietsky zväz sa stalo dobytie tohto mesta kľúčovou otázkou. Keďže západní spojenci aj Červená armáda mali k nemu vtedy približne rovnako ďaleko, bolo potrebné dohodnúť sa. Nakoniec Dwight Eisenhower, hlavný veliteľ ozbrojených síl na Západe, rozhodol o zmene smeru – na Československo a Rakúsko.

Sovieti tak mali voľnú cestu na Berlín. Treba skonštatovať, že americké a britské jednotky to mali o niečo jednoduchšie. V tejto fáze vojny sa nemecké zoskupenia vo veľkom počte západným spojencom vzdávali. Naproti tomu jednotky nasadené proti Červenej armáde kládli húževnatý, aj keď v mnohých prípadoch beznádejný odpor. Toto rozhodnutie najviac zarmútilo generála Georgea Pattona. Berlín bola jeho méta a dúfal, že to bude on, kto obsadí centrum nacistickej ríše.

Nestalo sa, a tak sa zameral na oslobodenie Prahy. Tu ho však čakalo druhé sklamanie. Dohoda o demarkačnej čiare medzi spojencami ho pustila len do Plzne a Karlových Varov. Aj Praha zostala v operačnej sfére Sovietskeho zväzu.

Nacistickí generáli si Pattona vážili. Aj na sovietskej strane však bol maršal, ktorý im už od roku 1941 poriadne stúpal na päty. Predpokladalo sa, že Stalin vyberie práve Georgija Žukova, aby viedol poslednú operáciu vojny v Európe, no u sovietskeho diktátora nikdy nebolo nič isté.

Prípravou nepoveril iba veliteľa 1. bieloruského frontu Žukova, ale aj veliteľa 1. ukrajinského frontu maršala Ivana Koneva. Spustilo to „súťaživosť“ oboch vojvodcov. Stalin akoby odštartoval medzi nimi súboj o vztýčenie vlajky na Reichstagu. Obidva fronty začali útočiť súčasne.

Boje boli neľútostné a krvavé. Hitler zo svojho bunkra v strede mesta vyzýval na nezmyselnú obranu až do konca. Do ulíc posielal aj deti s panzerfaustmi v rukách. Mesto sa ocitlo v zúfalej situácii. Medzitým Himmler hľadal cestu k západným spojencom. V tom čase však už nepripadala do úvahy iná alternatíva, ako bezpodmienečná kapitulácia pred všetkými spojencami. Napokon 30. apríla spáchal führer samovraždu a v politickej poslednej vôli odovzdal moc admirálovi Karlovi Dönitzovi. O dva dni zaviala nad Reichstagom sovietska zástava.

Nemecko kapitulovalo niekoľkokrát. Úplne to bolo 7. mája v Remeši, ale Sovieti trvali na kapitulácii v hlavnom meste. Stalo sa tak v noci z 8. na 9. mája v okrajovej štvrti Karlshorst. Akt kapitulácie, ktorý viedol Žukov, bol veľmi strohý. Jeden z hlavných sovietskych ideológov Andrij Vyšinskij mu pripravil rozsiahly politický prejav. To bolo to, čo maršal nemal rád, a tak ho „zabudol“ v trezore. Za americkú stranu bol pri akte prítomný generál Carl Andrew Spatz, za britskú maršal lord Arthur Tedder a za francúzsku generál Jean de Lattre de Tassigny.

Žukov bol veľmi odmeraný najmä k zástupcom nacistického Nemecka. V nezávideniahodnej situácii bol šéf hlavného velenia Wehrmachtu Wilhelm Keittel, admirál Hans-Georg von Freiburg a generál Luftwaffe Hans-Jurgen Stumpf. Sovietsky maršal bol nekompromisný. Nemcov pripustil len k podpisu a následne ich vykázal z miestnosti. Po ich odchode sa zjavne uvoľnil a pripil na vojakov spojeneckých armád. Správa obletela bleskovo svet a vyvolala hlavne v Európe vlnu eufórie. Ľudia vyšli do ulíc a oslavovali koniec nekonečného vojnového konfliktu.

Po kapitulácii Japonska ľudstvo vstúpilo do éry veľkých nádejí. Obraz mierovej spolupráce sa však rýchlo rozplynul v období studenej vojny. Nastala bipolárna éra, plná lokálnych konfliktov a ideologických nezhôd. V zásade sa však rešpektovali určené sféry vplyvu.

O niekoľko rokov Nemci a Francúzi dospeli k dohode, ktorá poskytovala a stále poskytuje možnosť mierového spolužitia na starom kontinente. Postupne sa formovala Európska únia. Po roku 1989 padli aj múry studenej vojny. Znova nastala eufória slobody a demokracie, ktorá, ako to už býva zvykom, narazila na problém, keď očakávania ľudí sú nad rámec možnej reality. A tak tu máme akoby znenazdania návrat nacionalizmu, ktorý nás roku 1939 vtiahol do vojny.

Briti svojím hlasovaním v referende ohrozili projekt EÚ, nacionalizmus v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu je akoby hlavným politickým motívom. Opätovne staviame ploty proti ľuďom. A Amerika je first! Aspoň tak to tvrdí jej súčasný prezident.

Nie tak dávno nám za chrbtom v bývalej Juhoslávii vzbĺkol nezmyselný nacionalistický a náboženský konflikt, ktorý akoby vrátil krajinu do rokov druhej svetovej vojny. Politici však asi nechcú vidieť, že tu znovu sedíme ako na súdku pušného prachu, a opakujú sto rokov staré chyby.

Panslovanská myšlienka má vážne trhliny nielen v bývalej Juhoslávii, ale aj na Ukrajine a vo vzájomných vzťahoch slovanských štátov medzi sebou. Česko-slovenské vzťahy sú veľkou a krásnou výnimkou. Sme príkladom, ako to ide bez násilia, s rozumom a inteligentne. Priam zamatovo. A to je hádam ten najkrajší odkaz 8. mája 1945.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kapitulácia Nemecka #Georgij Žukov #druhá svetová vojna #Deň víťazstva nad fašizmom
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Lady krémové  ruže a protea

Lady krémové ruže a protea

37,99
Sweet farebné pivónie a hyacinty

Sweet farebné pivónie a hyacinty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk