Akoby to nebolo dosť, teraz sa na školstvo chystajú pre zmenu opoziční reformátori. O tom, ako vážne politické strany rezort berú, svedčia ich programy. Napríklad SaS si pred časom dala napísať dokument, ktorý mal byť základom jej školských reforiem. Okrem iného obsahoval návrh kompletne zrušiť osemročné gymnáziá. Normálne by si to nikto nevšimol vrátane vedenia strany. Ale čo čert nechcel, práve vtedy vypukla kontroverzia ohľadom skresávania počtov detí v tomto type škôl.
Strana, ktorá má mnoho mestských rodičov zo strednej triedy, začala osemročné gymnáziá prudko brániť. Po upozornení na rozpor s textom, ktorý len pár dní predtým víťazoslávne prezentovala, sa od neho dištancovala.
Indickí guruovia a iná exotika
To však neznamená, že pokusy prezentovať školské reformy sa skončili. Naopak, čím bližšie k voľbám, tým intenzívnejšie sa strany budú snažiť k sebe stiahnuť ľudí, ktorí im napíšu nejaké radikálne, prevratné „programy“.
Nerobí sa to pre učiteľov alebo deti, ale kvôli novinárom. Časť ľudí v médiách funguje na veľmi jednoduchom princípe – čím radikálnejšia vec, tým lepšie budú o strane písať. Je im úplne jedno, ako dopadli prudké, nepremyslené reformy za Jána Mikolaja. Tie pritom nepripravoval on osobne, ale práve takíto „experti“.
Podhubie pre radikálnu reformnú rétoriku sa tvorí najmä v rôznych iniciatívach. Jedna z nich napríklad organizuje pre učiteľov aktivity, ktoré im majú pomôcť osobnostne sa zlepšovať. Prednáša im tak napríklad niekdajší pracovník ŠtB, zaoberajúci sa kedysi priemyselnou špionážou. Po roku 1989 úspešne zmenil orientáciu a stal sa na dlhé roky lobistom nadnárodného gigantu.
Dnes je na polovičnom dôchodku a chodí dávať rôzne motivačné prednášky a rozprávať príhody o tom, ako ho ovplyvnil Deepak Chopra. To je multimilionársky guru indického pôvodu, preslávený rôznymi pseudovedeckými teóriami.
Zakladateľ tejto iniciatívy Juraj Hipš sa pred pár dňami hrdo predstavil ako školský expert strany Miroslava Beblavého a Jozefa Mihála Spolu. Bolo by to na smiech, keby tieto drobné kliky a kulty nemali aj reálny dosah.
Stačí pripomenúť dnes už zavretú školu Dve ruky. Fungovala ako sekta, okrem iného s pochybnými cvičeniami, ktorými si žiaci medzi sebou mali upevňovať disciplínu. V jej začiatkoch ju ako zaujímavú alternatívu pomáhal propagovať ďalší z „reformátorov“ Vladimír Burjan. Toho si neskôr ako poradcu platil Peter Plavčan. Burjan na revanš chodil do médií hovoriť, aký je Plavčan smelý reformný minister. Dnes sa však už pohybuje v kruhoch opozície. Podobní ľudia fungujú na veľmi jednoduchom princípe. Vyberú si niektoré aspekty školstva, ktoré hlasno kritizujú, ale bez predstavy, ako presne veci zmeniť. No naznačujú, že riešenia sú jednoduché.
Napríklad na mnohých školách riaditelia od učiteľov vyžadujú, aby špecifickým spôsobom vyškrtávali prázdne políčka v pedagogickej dokumentácii, majú taký zvyk ešte zo socializmu. Veľa učiteľov verí, že tento prácny nezmysel nejako nariaďuje ministerstvo, hoci je to nezmysel. Ak tomu však veria, potom si myslia, že zmena je jednoduchá. Stačí zmeniť zlé nariadenie, nie? Čo na tom, že ono v skutočnosti neexistuje.
Reformy potrebujú čas
Podobné je to aj s bezduchým memorovaním rôznych poučiek. Samotné ministerstvo ho nepredpisuje. No rôzni pseudoreformátori šíria túto predstavu a víziu, že školám sa dá nariadiť, aby okamžite začali učiť radikálne inak.
Veľa škôl pritom už dnes učí nápadito. Zvyčajne sú to obyčajné verejné školy nenapojené na nejakú iniciatívu. Ale aktivisti šíria obraz školstva, ktoré je celé zastarané a zlé. A jediný zdroj zlepšení sú mimovládne iniciatívy.
Chaos, ktorý nás čaká po budúcich parlamentných voľbách, neobíde ani dlhodobo ťažko skúšané školstvo. Znovu sa vytvorí priestor pre údajných reformátorov. Nadšení amatéri si s chuťou zaexperimentujú na deťoch. To je veľmi bolestivá správa.
Školstvo pritom naozaj v kadečom potrebuje zmeny. Potrebujeme dávať študentom vedomosti v ucelenejších, logických celkoch. A potrebujeme učiteľov, ktorí fungujú ako profesionáli, bez neuróz, citlivo nastavených na potreby detí a rôznorodé situácie v triede.
Na to sa musia napísať lepšie štátne vzdelávacie programy, aj kvalitné metodické usmernenia a učebnice. Okrem toho treba prepracovať systém riadenia. Nie je to nič nemožné, ale vyžaduje si to dlhé obdobie a veľa, extrémne veľa práce.
Žiaľ, školstvo je súčasťou rovnakých pohybov ako celá verejná politika. Od roku 1989 v cykloch prichádzajú nadšení reformátori, od VPN až po Radičovej vládu. Vznikne chaos, pretože dotyční okrem toho, že veľmi neovládajú praktické vedenie štátu, majú problém dohodnúť sa aj medzi sebou.
Nastúpi garnitúra, ktorá vie na nejaký čas garantovať stabilitu. Ale vládne až príliš „realisticky“, mocenskými manévrami. A hlbšie problémy krajiny sa tiež veľmi neriešia. Tak sa znovu vytvorí priestor pre údajných reformátorov.
Od budúcich volieb to bude zrejme platiť aj pre školstvo. Nadšení amatéri si nejaký čas s chuťou zaexperimentujú na deťoch. To je veľmi bolestivá správa.