Pôsobí to ako neriešiteľná dilema: ignorovať a izolovať tieto sily? Alebo s nimi diskutovať? No potom nie bez dobrej prípravy. Skratky, ktoré cielia na najhlbšie emócie, strach a obavu, sú totiž zo svojej podstaty vo výhode, keďže v skratkách myslíme.
A čo keď mladý aktivista vloží do úst celebritám tie najhoršie stereotypy o Európskej únii? Neuvedomí si jednu zo zásad politickej komunikácie: nikdy neopakuj formulácie súpera, pretože slová pôsobia na ľudí podvedome. Ak vyslovím vetu „nie som zlodej“, všetci vidia vo mne zlodeja.
Samozrejme, treba demaskovať hoaxy, nenávistnú mentalitu, zvrhlé historické vzory, podporovať mediálne zručnosti, kritické myslenie, osvetu medzi mládežou. Všetko je fajn a vďaka za to. Dnes však musíme ísť podstatne hlbšie, k príčinám toho, prečo má agenda „my sme tu doma“ naprieč Európou prevahu.
Čo teda živí protest a frustráciu, tribalistickú, teda kmeňovú mentalitu, zvýšenú agresivitu, nedôveru voči elitám, no aj medzi politickými tábormi, antipolitiku, ktorá produkuje prezidentov z komikov či nevkusných televíznych celebrít?
Paralyzovať schopnosť akcie Európskej únie v oblastiach, ktoré môžeme riešiť lepšie spoločne, je proti našim národným záujmom.
Štyridsať rokov do veľkej miery neregulovanej globalizácie kapitálu, ktorá si vyžiadala oslabenie ekonomickej moci a sociálnych funkcií štátu, teda garancií istôt v prípade núdze, spôsobilo rozpad tradičnej strednej triedy, kedysi chrbtovej kosti západných demokracií.
Dôsledok? Sociálne, geografické a kultúrne rozdelenie západných spoločností na prosperujúce centrum (menšinu kozmopolitov) a perifériu, deindustrializované enklávy. Tie pozostávajú z masy tzv. globalizačných lúzrov, žijúcich pod tlakom flexibilizácie a hrozby presunu prevádzok za lacnejšou pracovnou silou s pocitmi zneistenia, obáv a frustrácie zo systému, ktorý vytvára napriek ich každodennej drine majetkovú nerovnosť feudálnych rozmerov.
V spojení so štyrmi desaťročiami doktríny individualizmu a osobného prospechu, vykoreňujúcej spoluzodpovednosť za širší celok, namiešal pre demokraciu smrteľný kokteil – čosi, čo už pred 19 rokmi Robert Putnam analyzoval v knihe Bowling alone (Osamotené gúľanie), teda kritický rozpad sociálnych väzieb v americkej spoločnosti, alebo čo oxfordský ekonóm Paul Collier nazýva „spoločnosťou rotvajlerov“.
Podľa Andreasa Zicka z Inštitútu pre výskum konfliktov a násilia Bielefeldskej univerzity sa tomuto vývoju nemožno čudovať, „napokon už roky je na všetkých spoločenských úrovniach kázaná schopnosť presadiť seba a vlastný záujem“.
Sociálno-psychologicky je pochopiteľné, že z pocitu zneistenia a ohrozenia vyplýva tribalistická mentalita, obranné reflexy, delenie na „my verzus oni“ či hľadanie vinníkov. Rastie tak význam kmeňových lojalít a identít, ako aj miera agresivity ako reakcia na pocit ohrozenia zo strany „tých druhých“.
Rovnako je logické i to, že sa v takejto neúprosne konkurenčnej spoločnosti zvyšuje dopyt práve po lídroch tvrdej ruky. Takých, čo nielenže nemajú nič spoločné so zdiskreditovaným systémom, no majú aj najmenšie zábrany nekompromisne sa vyrovnať so súpermi. Či už s parazitmi alebo so svetovými sprisahaniami mocných.
Ako katalyzátor do tohto vývoja vstúpili sociálne médiá, ktoré sú v oblasti politickej informácie primárne agitačným a mobilizačným, teda konfrontačným zdrojom. Imitujú prostredie futbalového štadióna, kde sa nediskutuje, no z ohraničených fanzón povzbudzuje náš tím. Pritom sa pochybnosť o svojej pravde netoleruje, pretože by oslabila náš kmeň v neustálom súboji s nepriateľom. Takéto prostredie rovnako favorizuje agresivitu a legitimizuje radikálov rozličných razení.
To, že v tejto súvislosti rastie dopyt po „národe“ ako niečom, s čím si ľudia spájajú aspoň akú-takú istotu, je pochopiteľné, no v reálnych dôsledkoch ide o slepú uličku. Niečo ako náplasť na astmu alebo rakovinu. Milióny a miliardy dolárov či eur v podobe investícií lietajú po svete stlačením klávesu enter, no suverenita národných štátov sa končí na ich hraniciach. Veľmi dobre už poznáme mechaniku a dôsledky globálnej súťaže ku dnu. Preto tvrdiť teraz, že národný štát ostáva záchranou a garanciou udržania pre demokraciu nevyhnutných istôt, je krátkozrakosť alebo čistá lož.
Iste, posilnenie národnej suverenity najmä v kultúrno-etickej oblasti chápe časť verejnosti ako dôležitú požiadavku. Žalostne málo nám však pomôže pri riešení hlavných príčin radikalizácie, ktoré sú ekonomické. A keďže národný štát už dávno stratil podstatnú časť moci nad veľkou ekonomikou, teda nad dostatočnou príjmovou základňou pre naplnenie očakávaní, ktoré voči nemu ľudia stále majú, musíme tento problém riešiť vyššie, na úrovni 500-miliónového trhu EÚ.
Európa má, obrazne povedané, tisíc chýb, ale pre krajiny ako Slovensko asi desaťtisíc výhod. Paralyzovať jej schopnosť akcie v oblastiach, ktoré môžeme riešiť lepšie spoločne, je proti našim národným záujmom.