Protiprávna invázia sa však skončila inak, ako veľkí stratégovia plánovali. Vojenské víťazstvo v Mezopotámii Američania napokon prehrali a postupne destabilizovali široký región. Namiesto toho, aby sa predĺžila životnosť globálnej dominancie superveľmoci, akcelerovala sa ďalšia vojna o hegemóniu.
Teherán sa zmeny v pomere síl chytil a o jeho pozíciách v susednej arabskej krajine nik nemôže pochybovať. Svoj vplyv zvýšil tiež v Sýrii a Jemene. Na iránsku ambíciu zaradiť sa do tzv. jadrového klubu reagovali mnohí s pochopiteľným nepokojom, pretože by to pravdepodobne spustilo nukleárne vyzbrojovania sunnitských konkurentov v Perzskom zálive, ale aj inde. O krokoch židovského štátu nehovoriac.
O to väčšie nepríjemnosti sa stali, keď Donald Trump anuloval podpis mnohostrannej zmluvy, čo vyvoláva nové zbrojenie Iránskej islamskej republiky. Premena faktického mierového dohovoru na zdrap papiera bola prvá z „pozorností“ Bieleho domu Benjaminovi Netanjahuovi, vďaka ktorým sa staronový izraelský premiér stáva miestnym politickým rekordérom. Paralelne však ide o podraz európskych spojencov, ktorý sa ďalej prehlbuje stupňovaním ekonomických a politických sankcií uvalených na ajatolláhov režim.
Napätie medzi globálnou a regionálnou veľmocou postúpilo na vyššiu úroveň. Nik z protivníkov si pritom nemôže dovoliť otvorene ustúpiť.
Aby toho nebolo málo, napätie medzi globálnou a regionálnou veľmocou postúpilo na vyššiu úroveň. Nik z protivníkov si pritom nemôže dovoliť otvorene ustúpiť. Odporovalo by to Trumpovmu chvastaniu sa a iránskych konzervatívcov by to motivovalo k tvrdému úderu na miestnych vládnych pragmatikov, ktorým po krachu spomínaného dojednávania s Američanmi vyčítajú naivitu.
Prezident USA si obľúbil koncepciu, že neistotu je najlepšie kryť agresiou. Teherán si zase musí uchovať svoju tvár. To takmer automaticky spôsobí ďalšie zhoršovanie vzájomných vzťahov.
Čo sa však medzi oboma politickými hráčmi presne deje, nie je zatiaľ jasné. Evidentne vládnuce šiitské vrstvy odmietli ponuku americkej administratívy na rokovanie. Zdôraznili vlastnú potrebu odstúpiť od nukleárnych dohôd a pribudli tiež relevantné bezpečnostné incidenty.
Pri ústí strategického Hormuzského prielivu ktosi napadol tankery so saudskoarabskou ropou určenou pre Nový svet. Niekto zase pri Rijáde poškodil ropovod, ktorý je alternatívou dopravy uhlíkových palív k lodnému transportu. Za oboje vraj môžu jemenskí povstalci napojení na iránskych spoluvercov.
Iránske elity sú si zrejme vedomé, že medzi americkými politikmi existujú aj takí, ktorým nebolo zaťažko využiť všetky dostupné prostriedky, aby v Iraku zvrhli a fyzicky zlikvidovali Saddáma Husajna. A že sú to stále tí istí, čo bez prestania volajú po zmene režimu aj u nich. Dôrazne preto manifestujú vlastné komparatívne výhody, ktorými môžu čeliť americkej drvivej vojenskej prevahe. A hádam idú aj o krôčik ďalej, pretože je jasné, že Biely dom si nemôže dovoliť viesť novú „hlúpu vojnu“.
Ak by išlo o správny predpoklad, dalo by sa tak ľahšie objasniť, prečo od Eufratu a Tigrisu stiahli podstatnú časť amerických diplomatov, pritom U. S. Force tam vyslali impozantné jednotky. Prípadne, prečo prišla reč aj na možnosť nasadenia početných pozemných vojsk. Svojou troškou do mlyna prišli aj Nemci s Holanďanmi, keď evakuovali svojich inštruktorov, ktorí cvičili irackých brancov.
My ostatní dúfajme, že sa toto búšenie do pŕs v snahe zastrašiť druhého skončí a že všetci aktéri si zachovajú zdravý rozum. Ozbrojená konfrontácia by nás zomlela všetkých.