Je predsa veľmi príjemné byť stále zahrňovaný pohodlnými klišé, aké ponúkajú pochlebujúce stranícke aparáty. Alebo výberové spolky, v ktorých sa väčšina členov narodila „so striebornou lyžičkou v ústach“. A kto nie, spravidla veľmi rýchlo „spanštie“.
Na podobnú aroganciu doplatila, a to nielen pri európskych voľbách, Česká strana sociálnodemokratická (ČSSD), vedená „vodcami“, ktorí dávno nestoja „čelom k masám“. Čo je v jednej z najviac rovnostárskych krajín starého kontinentu obzvlášť prostoduché. To, že sa najstaršia česká partaj nedostane do Európskeho parlamentu (EP), sa autorovi týchto riadkov ani neprisnilo. Ale predsa len. Nebolo to o chlp – necelé štyri percentá odovzdaných hlasov a nula mandátov sú viac ako hanba. Takže keď šéf Lidového domu Jan Hamáček v reakcii na výsledok vyhlásil, že na analýzy je ešte priskoro, bola to ďalšia trápnosť. Z jeho predvolebných výziev členstvu totiž jednoznačne plynulo zúfalstvo z dní nasledujúcich. Obavy o kreslo. Vyzýval preto na agitáciu v rodinách a medzi priateľmi, na zapojenie každého, koho len radový straník stretne.
A stalo sa. Sociálnej demokracii vhodilo lístok do (pohrebnej) urny asi stotisíc občanov. Teda, s istým zveličením povedané, jej členovia plus širšia rodina. A teraz ten istý predseda, ktorý sa v partajnom e-maile familiárne podpisuje ako „Honza Hamáček", obratom káže: „Voľby ukázali, že je ľahké dôveru voličov stratiť, ale oveľa ťažšie je ju získať späť. Je jasné, že cez noc to nejde a ja som mnohokrát hovoril, že zázraky na počkanie neviem robiť. Nenašli sme tému, ktorá by našich voličov presvedčila ísť k voľbám a hlasovať za nás.“
Ponechajme bokom, či sa v posolstve lídra strany nenachádza protirečenie a venujme sa bezprostredným príčinám v poradí ďalšieho volebného debaklu ČSSD. Niektorí jej vyčítajú účasť vo vládnej koalícii s trestne stíhaným premiérom Babišom, ktorého drvivá mediálna prevaha pomohla odsať množstvo priaznivcov ľavice – sociálnych demokratov i komunistov (tí však získali aspoň jedno miesto v EP). Možno tiež preto, že oni si špinavú bielizeň perú doma, kým verejné výstupy z Lidového domu sú lahôdkou a občas vzbudzujú dojem piatej kolóny v strane. Príklad? Keď sa neohrabaný minister kultúry Staněk, muž s imidžom aparátnika KSČ, dostal pod paľbu kultúrnej obce, bol namiesto pomoci okamžite napadnutý ambicióznymi funkcionármi rodnej partaje. Nuž, niet nad individuálne záujmy!
ČSSD doplatila na vlastnú aroganciu. Ešte pred desiatimi rokmi sa dalo povedať, že zastupuje ľudí, ktorých stretávate denne na ulici. Neskôr sa však transformovala na „kamennú inštitúciu“ a začala loviť hlasy medzi tzv. mestskými liberálmi.
Cieľavedomosť sa k „socdemákom“ nevracia, zato v politike zdiskreditovaní činovníci áno. A tí, čo z nej včas odišli, uspeli inde. Trebárs na eurokandidátke krajne pravicovej SPD. Zvyšní „socani“ dávno stratili to, čo na nich ich voliči uznávali. Ešte tak pred desiatimi rokmi sa dalo povedať, že ČSSD zastupuje ľudí, ktorých stretávate denne na ulici. Neskôr sa však strana transformovala na „kamennú inštitúciu“, v ktorej dominovali neschopní jedinci. Vzájomne sa narcisticky poklepávajú po pleciach, ako im to pekne spolu ide. Jednotným hlasom okrikujú vnútrostraníckych kritikov. S čím napokon skvelo ladí aj fakt, že vymizla analytická práca a v príslušných aparátoch pribudlo množstvo lojálnych obmedzencov. Tí za odmenu hlásajú, že za zostup z výšin dvadsiatich percent do prepadliska dejín môžu tradične uvažujúci partajníci a nie oni. Ich nápad loviť hlasy medzi tzv. mestskými liberálmi namiesto tradičných voličov – ľudí práce – je predsa skvelý! Najmä, keď v tých istých vodách loví množstvo ich konkurentov…
V tom všetkom tkvie zdvihnutý prst – varovanie pred stratou určujúceho smeru. To isté platí pre doteraz dominujúci sesterský Smer, ktorý bol práve porazený silami, o ktorých dokopy nikto nič nevie. Hlavne, keď sú nové…