A to, samozrejme, nehovoríme o obrovskom boome na sociálnych sieťach, ktoré pomocou konšpiračných webov a neofašistických skupín z neho vytvorili významnú európsku politickú osobnosť, priam modlu. Predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár ho dokonca počastoval titulom „najpopulárnejší svetový politik na Slovensku“, pričom sa mu prišiel pokloniť až do Milána.
Pred dvoma rokmi väčšina obyvateľov Slovenska o Lige (vtedy ešte Lige Severu) ani netušila. Nečudo, jej politická agenda sa odohrávala v medziach Apeninského polostrova proti centralizmu Ríma a osobitne proti „lenivým“ obyvateľom juhu krajiny, na ktorých vraj doplácala pracujúca a aktívna severná časť. Táto agenda však nemohla fungovať donekonečna.
Salvini vycítil možnosť vyťažiť z medzinárodného imigračného problému a svojimi zjednodušenými riešeniami opantal veľkú časť Talianov (ale nie väčšinu), ako aj značnú časť zľaknutého obyvateľstva v zahraničí.
Salvini vycítil možnosť vyťažiť z medzinárodného imigračného problému a svojimi zjednodušenými riešeniami opantal mnohých Talianov aj značnú časť zľaknutého obyvateľstva v zahraničí.
Práve prostredníctvom volieb do Európskeho parlamentu si chcel upevniť stále viac expanzívnu medzinárodnú pozíciu. Našťastie, nepodarilo sa mu to až tak, ako si predstavoval. Nesmieme sa však nechať učičíkať, že všetko je v poriadku.
Práve naopak. Treba aby médiá a analytici neustále upozorňovali na hroziaci tlak extrémizmu a xenofóbie, zabalených do agendy s nápisom imigračná politika. Politika v europarlamente je totiž jedna vec a sila politiky vlád jednotlivých národných štátov druhá.
Mimoriadny úspech totiž dosiahla Liga v samotnom Taliansku. Voľby boli cennou analýzou tamojšej domácej politiky – od ostatných parlamentných volieb sa zisk Ligy zdvojnásobil (zo 17 na 34 %) a v porovnaní s predchádzajúcimi eurovoľbami je jej výsledok takmer šesťnásobne vyšší (6,2 oproti 34 %). Salviniovci víťazoslávne odsunuli neustále padajúce koaličné antisystémové Hnutie piatich hviezd až na tretiu pozíciu, za ktorým nasleduje Forza Italia s politickým matuzalemom a škandalóznym expremiérom Silviom Berlusconim.
Dobrou správou je však druhé miesto stredoľavicovej Demokratickej strany. Taliani pochopili, že práve ona môže byť reálnou politickou a ideovou alternatívou, hoci sa mnohí v nej sklamali pre osobu niekdajšieho lídra Mattea Renziho. Toto obdobie už zrejme prebolelo.
V strane si nedávno zvolili nového tajomníka strany (v talianskom straníckom systéme ide o dôležitú pozíciu), ktorým sa stal politik z regionálnych štruktúr Nicola Zingaretti. Viac sa snažia zameriavať na sociálnu a ekonomickú agendu i na podporu mladých.
Demokratická strana to v spleti súčasnej talianskej politiky nemá jednoduché. Ak chce prelomiť obrovskú podporu verejnosti terajšej vláde, musí prísť s jasnou alternatívou a s charizmatickým a kompetentným lídrom s jednoznačne stanovenými ideovými mantinelmi.
Dnes talianskym ľavičiarom chýba osobnosť, akou bol napríklad Romano Prodi, ktorý stelesňoval kompetentnosť, európskosť, politickú skúsenosť, sociálnosť aj morálne hodnoty. Pohyboval sa v národnej i európskej politike, vedel zbližovať odlišné názory a riešiť konflikty. Bol politikom, ekonómom aj štátnikom.
Súčasnej vláde môže zlomiť väz ekonomika. Pre výrazne prekročený deficit (a to už po korekcii, pôvodne plánované populistické kroky by ho ešte viac zvýšili) sa proti krajine zvažuje disciplinárne konanie. Hlavní koaliční partneri – Matteo Salvini a Luigi Di Maio – budú musieť odpovedať aj na nepríjemné otázky. Eufória sa skončila, vráťme sa do reality.