Priama akcia ako emócia

05.06.2019 14:00

Aký máme zelený mimovládny sektor? A aký by mohol byť? Keď sa pozrieme k susedom do Česka, nájdeme tam dnes väčšinou profesionálne inštitúcie usilujúce sa o zmeny pomocou grantov, vzdelávania, kampaní, správnych procesov a iných umiernených aktivít.

Až v nedávnej dobe sa ekologickí aktivisti rozhýbali a začali organizovať klimatické kempy a dokonca napríklad obsadili vežu v Hornonitrianskych uhoľných baniach v Novákoch. Nie je to však tak dávno, čo mimovládny sektor venujúci sa životnému prostrediu bol plný radikálneho aktivistického nadšenia pre boj s planétu ničiacim systémom.

Ostatne, ako inak sa dá označiť nežná revolúcia než termínom, ktorý dnes naháňa strach – radikálnym aktivizmom? Ľudia vtedy žili slobodou, vykonávali ju v každodennom žití a nie len raz za štyri roky počas volieb (ak vôbec).

Posun k umiernenosti

Kniha Arnošta Nováka Tmavozelený svet: Radikálne ekologické aktivity v Českej republike po roku 1989 sa venuje ekologickému aktivizmu a jeho rôznym formám a dobre ukazuje, že iný svet je možný. Po nežnej revolúcii však napokon prevládla umiernenosť. Tú mali na svedomí aj zahraniční darcovia. Nešlo o nijakú konšpiráciu, ale ich peniaze sem exportovali západnú prax liberálnej občianskej ekologickej praxe. Podporovaný bol fundraising, manažérske rozhodovanie, posilňovanie spolupráce mimovládok so štátnym sektorom, ekologické poradenstvo pre verejnosť či zber dát a klasické ochranárske projekty. Snaha neprovokovať viedla k „sebaumravneniu“ aj samotné mimovládky, najmä po tom, čo boli v roku 1995 zaradené na zoznam extrémistov.

Posun k organizačnej profesionalite sa prejavil aj na prijímaní zamestnancov. Tí viac neboli nadšenými dobrovoľníkmi (ktorí môžu ľahko vyhorieť), ale serióznymi zamestnancami (spolu)pracujúcimi s úradníkmi. Pre dobrovoľníkov pritom viac ako o prírodu môže ísť o kolónku v životopise. Takisto ešte z obdobia komunizmu u nás prevládal dôraz na expertízu. Lenže odborná debata nie je celospoločenská a je vzdialená laickej verejnosti. Tá teda nediskutuje a okrem politickej voľby môže tak nanajvýš poslať príspevok vybranej ekologickej organizácii. Práve to napokon viedlo k opätovnému posunu k radikálnosti a vzniku klimatických kempov.

Vedľa profesionálneho posunu smerom k umiernenosti došlo aj k ideologickému posunu. Kým v roku 1991 bolo Hnutie Duha presvedčené o nutnosti zásadnej a celkovej zmeny spoločnosti a neverilo v schopnosť politických strán túto zmenu vykonať a v roku 1997 ešte písalo o tom, že priemyselná civilizácia nie je udržateľná, v roku 1998 už písalo o cieli prospieť uzdraveniu prírody a v roku 1999 sa cieľom stali účinné a realistické opatrenia. Práve v roku 1998 Duha upustila od blokády Temelína a posunula svoju aktivitu smerom k lobovaniu.

Radikáli, liberáli a emócie

V čom sa však radikáli odlišujú od svojich umiernených kolegov? V prvom rade je pre nich dôležitá priama akcia. Kým liberálna či reformistická akcia občianskej neposlušnosti je vnímaná ako posledná možnosť, keď zlyhajú všetky dostupné prostriedky, je závislá na sprostredkova­teľovi – médiách –, jej základom je rešpekt voči vládnucemu systému a jeho zákonom a je striktne nenásilná, revolučná, tak anarchistická priama akcia je radikálmi preferovanou formou aktivizmu. Je cieľom sama osebe, prejavom súladu ideálu žitia s praxou tohto žitia a ide v nej o vzdelávanie ľudí tým, že svoju slobodu začnú uplatňovať.

Kľúčovým prvkom takejto priamej akcie sú emócie. Práve tie utužujú hnutie, vytvárajú pevné priateľstvá. Zima, teplo, bolesť, radosť, zlosť sú všetko prvky identity, ktoré v mnohom prekonávajú racionálne predstavy. Ľudia jednoducho nie sú racionálne bytosti, ktoré do sociálnych hnutí vstupujú, aby presadzovali (iba) svoje záujmy. Naopak, často bojujú za niečo, čo nie je primárne v ich prospech (napr. práva zvierat) a je pre nich dôležitá identita, ktorú im sociálne hnutia ponúkajú. Dopady pritom môžu ísť dokonca proti nim v podobe trestného stíhania či zranení a podobne. Profesionalizácia a oslabenie radikálnosti hnutia však roztočili špirálu umiernenosti a emócie postupne oslabovali.

Cieľom násilia – ako je hádzanie dlažobných kociek do výloh bánk či amerických obchodov s rýchlym občerstvením – nie je zničiť kapitalizmus, ale symbolicky naň útočiť.

Novák dobre vysvetľuje aj vzťah k násiliu. Cieľom násilia – ako je hádzanie dlažobných kociek do výloh bánk či amerických obchodov s rýchlym občerstvením – nie je zničiť kapitalizmus, ale symbolicky naň útočiť. Problémom je, že takéto násilie umožňuje vládnucej triede kriminalizovať celé hnutie a štiepiť ho na radikálnu a umiernenú časť. To sa aj stalo, keď sa v Čechách ekológovia vydali vlastnou umiernenou cestou a časť anarchistov ostala tiež osamotená vo svojom radikálnom gete.

Tu je užitočné porovnanie s britskou aktivistickou scénou. V Británii došlo k presne opačnému vývoju ako v Česku. Radikáli sa spojili s umiernenými ekológmi a prispeli k posunu obsahu i formy smerom doľava a hnutie akceptovalo rôznorodosť taktík.

Iný svet je teda možný. Ale nespraví sa sám.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mimovládne organizácie #ekologickí aktivisti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku