Zatiaľ v mnohých aspektoch spolupracujú, lebo chápu, že aj keď USA slabnú, ich význam môžu zatlačiť jedine koordinovanou spoluprácou. Preto k sebe zatiaľ pristupujú s istou opatrnosťou, hoci je nad slnko jasnejšie, že sa ich záujmy v mnohom rozchádzajú a v mnohých prípadoch stoja v priamom protiklade.
Spoločné kroky Moskvy s Pekingom sa prejavili v Sýrii, v podpore sankcionovaného Iránu, pri stabilizácii Kórejského polostrova či v Latinskej Amerike, kde takisto prebieha boj o geopolitickú orientáciu toho-ktorého štátu. Napríklad Brazília, ktorej súčasný prowashingtonský prezident Jair Bolsonaro prináša okrem iného oslabenie zoskupenia BRICS.
V našich končinách sa najväčšmi medializuje „kauza" Bolívarovská republika Venezuela. Na ropu extrémne bohatá, pritom ekonomicky takmer rozvrátená krajina, v obklopení „staromilských" geopolitických predstáv prezidenta Donalda Trumpa. Ten je celkom nepokryte vyformovaný prastarou a dogmatickou Monroeovou doktrínou. Je to poňatie medzinárodných vzťahov zavedené v roku 1823, prostredníctvom ktorého Biely dom postupuje už skoro dvesto rokov podobne, ako Kremeľ v Československu v roku 1968. Alebo sa toho dnes dopúšťa vo vzťahu k takzvanému „blízkemu zahraničiu".
Venezuela padla do pasce biedy, z ktorej sa nedokáže vymotať. Obrovská chudoba spolu s vnútornou bezpečnostnou nestabilitou spôsobili trojmiliónovú migráciu.
To však nič nemení na tom, že Venezuela – potenciálny hospodársky tiger – padla do pasce biedy, z ktorej sa nedokáže vymotať. Obrovská chudoba spolu s vnútornou bezpečnostnou nestabilitou spôsobili trojmiliónovú migráciu, ako aj postupné utužovanie režimu Nicolása Madura. Gro neslobodného zriadenia teraz predstavuje generalita a rozličné bezpečnostné zložky, ktoré sa neštítia ani obrovskej korupcie a kontroly nad pašovaním drog. Tieto pochybné elity prezentujú straty spôsobené nerovnou ekonomickou vojnou s USA demagogicky ako príčiny všetkých hospodárskych ťažkostí štátu.
Tie sú naozaj nemalé. V prvom rade vyrastajú z mnohoročných chýb „revolučnej“ národohospodárskej politiky. Caracas nie je schopný splácať ani len svoje zahraničné dlhy, na čo naposledy reflektovala Deutsche Bank, keď zhabala dvadsať ton venezuelského zlata. Zálohu za 750 miliónov dolárov, ktoré svojho času požičala juhoamerickej krajine.
Napriek tomu sa zdá, že režim, podporovaný najmä Rusmi a Číňanmi, ale aj Kubáncami, (vy)drží. Opozícia, dotovaná a masívne mediálne podporovaná Spojenými štátmi, postupne stratila dych. Preto boli oficiálne potvrdené rokovania znepriatelených strán v Nórsku. O krachu plánu na rýchlu výmenu venezuelských vodcov svedčili už predtým nevierohodné výroky šéfa americkej diplomacie Mikea Pompea. Údajnému Madurovovmu zámeru utiecť do Havany mal vraj v poslednej chvíli zabrániť len nátlak Moskvy. Rovnaký propagandistický „efekt" zrejme prinieslo aj najnovšie, podobne ladené tvrdenie jeho šéfa Donalda Trumpa, že Rusko sťahuje z krajiny vojenských poradcov.
Ani to by totiž dvakrát neladilo s faktami. Vrátane toho, koľko miliárd dolárov už Kremeľ do Venezuely vložil. Hovorí sa o investíciách vo výške 17 miliárd dolárov, pričom kompletné pohľadávky „dua" Moskva – Peking dosahujú až sto miliárd amerických dolárov.
Najtvrdšia mena sveta je inak zbraňou sama osebe. V tomto ohľade preto chávezovci podnikajú niektoré pozoruhodné kroky. Možno sa tak stanú jedným z polygónov peňažnej dimenzie globálnych konfliktov.