Prevencia, chorobnosť, úmrtnosť, prežívanie či liečba a jej komplikácie sa od nich pomaly oddelili ako nezaujímavé a spomínajú sa už len medzi lekármi ako termíny výsostne odborné. Akoby sa naozajstná záchrana pacienta konala v kuloároch nemocníc, polikliník, zdravotných poisťovní alebo v zasadačkách zastupiteľských orgánov, a nie na oddeleniach, v ambulanciách či na operačkách odborných lekárov.
Mladý, zdravý a bohatý nie je každý. Toho sa slovenský zdravotnícky trh netýka. V prípade núdze mu pomôžu rakúske, nemecké alebo americké kliniky. Lenže najviac chorí sú tí, čo nie sú solventní ani mladí.
Niektorí tvrdia, že verejné zdravotníctvo a trh sa vylučujú, lebo ide o službu financovanú z verejných zdrojov a určenú na to, aby sa vyzbieraná suma minula kompletne v zdravotnom sektore pre tých, čo si ju zaplatili, teda pre občanov.
Zavedenie viacerých zdravotných poisťovní oslabilo štát v rozhodovacom procese. Pacient tým navyše nič nezískal, lebo jeho záujmy poisťovne vôbec nechránia.
Som proti plytvaniu, no dlhodobý akcent na finančnú efektivitu a vôbec všetko, čo súvisí s peniazmi, vrátane poisťovníctva, ma trápi rovnako. Prispieva síce k poznaniu finančných tokov, ale ochromuje podstatu verejného zdravotníctva, ktorou je dostupnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti pre všetkých.
Privatizácia obvodných lekárov a špecialistov dostupnosti a kvalite veľmi nepomohla. Posledné správy z Považskej Bystrice, ako pacienti nocujú pred bránami nemocnice iba pre časenku k špecialistovi, sú alarmujúce, lebo ide o prejav zúfalstva. Všetci, ktorí v poslednom čase potrebovali navštíviť akéhokoľvek špecialistu, mi dajú za pravdu, že zohnať ho či objednať sa bol problém.
Druhým komponentom na trhu sú nemocnice, od ktorých tiež chceme, aby sa správali trhovo. Nezaškodí pripomenúť, že zmyslom verejných zdravotníckych zariadení bolo pôvodne poskytnúť lekársku pomoc tým, ktorí by si ju inak nemohli dovoliť. Koncentrácia pacientov, lekárov, sestier a humanizmu urobila z nemocníc najvplyvnejšie miesta v hierarchii poskytovania zdravotnej starostlivosti. Toto oprávnené postavenie si udržujú dodnes.
V Európe je väčšina nemocníc verejná, s priamym dosahom štátu alebo mestských samospráv na úroveň poskytovania zdravotnej činnosti. Kto kontroluje úroveň nemocníc v liečbe na Slovensku a podľa akých parametrov?
Ak sa aj takáto činnosť vykonáva, tak zverejňovanie výsledkov je v porovnaní napríklad s Veľkou Britániou žalostné. Optimálna sieť nemocníc so stratifikáciou ich činností sa ešte stále len buduje, hoci pred 30 rokmi pomerne spoľahlivo fungovala.
Treťou súčasťou trhu sú peniaze. Na začiatku 90. rokov sme verili, že zmenou financovania tohto rezortu sa zlepší aj jeho kvalita. Tento predpoklad sa nenaplnil. Zavedenie viacerých zdravotných poisťovní oslabilo štát v rozhodovacom procese. Pacient tým navyše nič nezískal, lebo jeho záujmy poisťovne vôbec nechránia. Práve naopak, tvorbou zisku a jeho odčerpávaním slúžia len svojim majiteľom.
Iróniou je, že pôvodne vznikli na to, aby poskytli prostriedky na zdravotnú starostlivosť tým, čo ju potrebovali hneď, ale na ňu nemali prostriedky, teda pre menej majetných a chorých. Princíp solidarity zdravých s chorými sa u nás zvrhol na slovenský model podnikania s verejnými zdrojmi a s tvorbou zisku.
Trhové mechanizmy vo verejnom zdravotníctve vyústili v súčasnosti do ruvačky o zdravotnícky koláč, kde jasným rukojemníkom je pacient. Ten vždy ťahá za kratší koniec. V tomto prirovnaní som si však nie istý, či svoju poslednú nitku už dávno nepretrhol.