O opodstatnenosti príslovky „zdanlivo“ ho potom uprostred protestov a volaní po nových voľbách presvedčil jeho koaličný partner Béla Bugár, keď ho donútil vzdať sa kresla premiéra výmenou za to, že Most-Híd umožní pokračovanie vlády v nezmenenej straníckej zostave.
S odstupom roka jasne vidieť, aký osudový zlom vo Ficovej kariére vtedy nastal. Niežeby po odchode z exekutívy už vôbec nedokázal koalíciu ovplyvňovať. Dokázal to však vtedy, keď jeho nápady dávali nejaký zmysel aspoň z technicko-mocenského hľadiska.
Prieskumy naznačujú, že predseda Smeru stráca už i schopnosť presviedčať o užitočnosti či nevyhnutnosti každého svojho kroku aspoň svojich vlastných voličov. A to bol posledný trumf, ktorým mohol odrážať svojich vonkajších i vnútorných kritikov.
Hoci primárne sa kroky predsedu Smeru, pochopiteľne, týkali v prvom rade záujmov jeho vlastnej strany, koaliční partneri ich väčšinou mohli využiť aj pre svoje vlastné účely. Keď už nie inak, tak aspoň tak, že im dávali šancu odlíšiť sa a udržiavať si istý minimálny programový odstup od Smeru.
Mocenský zmysel dávala aj Ficova snaha dostať sa na Ústavný súd. On sám by sa konečne zbavil straníckej politiky. Smeru by síce ubudli nejakí voliči naviazaní na jeho osobu, na druhej strane by však aspoň teoreticky mohla táto strana začať hľadať nejakú vlastnú tvár (inú než Kaliňákovu) a možno aj o čosi ľahšie odvracať predvolebné útoky.
Béla Bugár s Andrejom Dankom by Ficovým odchodom získali väčší priestor pre seba, čo by bolo rok pred voľbami pre nich samozrejme veľmi výhodné. Ako však vieme, Ficovo úsilie presťahovať sa z Bratislavy do Košíc tak, aby sa to nedalo nazvať jeho politickou prehrou, stroskotalo ešte v parlamente. Ešte predtým, ako by bolo stroskotalo v kancelárii vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku – čo by bol však zasa predseda Smeru nepochybne využil aspoň v ďalšej kampani.
Jeho kroky od tej chvíle boli už len vŕšením chýb. Dlhé mesiace dopredu mobilizoval svoj elektorát tvrdeniami o hrozbe, že Ústavný súd znefunkční prezident Kiska, keď sa bude vzpierať vymenovať nových sudcov z kandidátov, ktorých mu pošle parlamentná väčšina. Nakoniec Ústavný súd ochromil jeho Smer, ktorý na neúspešnú kandidatúru svojho predsedu reagoval bojkotom celej voľby kandidátov. Nastali ďalšie voľby a nekonečné koaličné rokovania, po ktorých však väčšinou nasledovali chaotické, v lepšom prípade len čiastkové výsledky.
I keby nebolo iných faktorov (blížiace sa voľby, výmena v prezidentskom paláci, atď.), Fico by sa vôbec nemal prečo čudovať, že jeho partnerom už dochádza trpezlivosť s nápadmi, ktoré nedávajú nijaký zmysel ani len z pragmatického mocenského hľadiska. Predlžovanie trápnej ságy voľby sudcov ÚS už len politicky škodí každému, kto by sa na ňom podieľal.
A podľa všetkého si to začínajú uvedomovať i v samotnom Smere. Prieskumy dôveryhodnosti politikov naznačujú, že predseda Smeru stráca už i schopnosť presviedčať o užitočnosti či nevyhnutnosti každého svojho kroku aspoň svojich vlastných voličov. A to bol posledný tromf, ktorým mohol odrážať svojich vonkajších i vnútorných kritikov.