Americko-iránske tenzie sa neobjavili zo dňa na deň. Otázka politiky konfrontácie je prítomná v politických kruhoch minimálne od Iránskej revolúcie v roku 1979, no najnovšie spory súvisia s tzv. Iránskou dohodou. Tá je považovaná za jeden z najväčších výdobytkov Obamovej zahraničnej politiky, no stala sa predmetom domáceho politického zápasu po tom, čo ju predstavitelia Republikánskej strany ostro kritizovali ako príliš benevolentnú a jednostrannú. Zmluva bola nakoniec podpísaná v roku 2015 aj za účasti Číny, Ruska, Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska. Donald Trump ešte pred nástupom do úradu zdôrazňoval, že ju zruší, deklarujúc tak jasný príklon k Saudskej Arábii a záujmom republikánov. Svoj sľub dodržal a 8. mája 2018 Spojené štáty jednostranne od zmluvy odstúpili.
Tento krok bol sprevádzaný uvalením ekonomických sankcií zameraných na iránsky vývoz ropy. Zvyšné zmluvné strany sa vyjadrili v prospech udržania zmluvy, no zároveň si spočítali, že je pre nich omnoho výhodnejšie pokračovať v obchode so Spojenými štátmi než s Iránom. Výsledkom je dnes o polovicu znížený iránsky export ropy a ďalšie sankcie na ceste, o. i. na vývoz ocele a drahých kovov.
Okamžitá reakcia na odstúpenie USA od zmluvy zo strany Iránu bola pomerne pokojná, pričom Teherán potvrdil záujem v pokračovaní zmluvy, ktorá limituje jeho možnosti obohacovania uránu. V apríli tohto roku presadil Trump označenie Iránskych revolučných gárd, ktoré sú súčasťou vládneho aparátu, za zahraničnú teroristickú organizáciu. Irán vo svojej odpovedi označil americké vojenské velenie operujúce na Blízkom východe za teroristickú organizáciu.
Trumpov zahraničnopolitický poradca John Bolton, hlavný agitátor napadnutia Iraku v roku 2003, ohlásil presun vojenskej leteckej techniky smerom na Blízky východ. Spojené štáty v tomto momente už efektívne znemožňovali ostatným krajinám nakupovať ropu od Iránu pod hrozbou sankcií, na čo Irán zareagoval vyhlásením, že bude pokračovať v obohacovaní uránu nad limity povolené Iránskou zmluvou.
Netrvalo dlho a Veľká Británia, visiaca nad osudom nutnosti bližšej spolupráce s USA, začala poukazovať na porušenie dohody. Aktuálne prebieha aj na pôde parlamentu diskusia o tom, kto je vlastne spojencom Británie – USA alebo EÚ. Washington, ktorý síce prvý odstúpili od zmluvy, sa rozhodol potrestať Teherán zdvihnutím prstu v podobe ďalších 1500 vojakov poslaných smerom k Iránu.
Súčasná eskalácia napätia medzi USA a Iránom rozhodne neveští nič dobré. Predovšetkým európske štáty a ich obyvateľstvo by mali mať na pamäti posledné vojenské avantúry a následnú utečeneckú krízu ako jeden z mnohých negatívnych faktorov.
Nasledujúce udalosti demonštrovali predovšetkým dve roviny. Po prvé, spory sa stali mediálne viditeľnými, keď došlo k mínovým útokom na štyri lode, z ktorých ani jedna nebola americká, no USA priamo obvinili Irán z útoku. Hoci je nanajvýš pravdepodobné, že za útok nesie zodpovednosť Irán, videozáznam, ktorý Spojené štáty používajú ako dôkaz, zobrazuje len odstraňovanie mín z tankera. Po druhé, ceny ropy prudko narástli ako reakcia na útoky, čo ekonomicky prospieva najmä Iránu, ktorý by tak mohol poukázať na to, že aj on vlastní zbraň, ktorá dokáže ekonomicky ublížiť Spojeným štátom. Tie, ako obvykle, zareagovali demonštráciou vojenskej sily, menovite zaslaním ďalších 1000 vojakov do regiónu.
Súčasná eskalácia napätia rozhodne neveští nič dobré. Treba však upozorňovať na možnosť vojny, ktorá by rozhodne neprospela globálnej situácii. Predovšetkým európske štáty a ich obyvateľstvo by mali mať na pamäti posledné vojenské avantúry a následnú utečeneckú krízu ako jeden z mnohých negatívnych faktorov. Nateraz ostáva veriť, že konflikt sa nebude ďalej vyostrovať. Ako však ukazuje ostatný vývoj, táto možnosť sa javí ako málo pravdepodobná.
Existuje mnoho premenných, ktoré do konfliktu vstupujú a budú vstupovať. Je otázne, či v Trumpovej administratíve prevážia jastraby ako John Bolton alebo minister zahraničných vecí Mike Pompeo. Budúcoročné voľby môžu byť katalyzátorom amerického vojenského zásahu. Lenže Trump je nevypočítateľný ako máloktorý štátnik a jeho posledné vyjadrenia pripomínajú skôr snahu o utíšenie konfliktu.
Rovnako kľúčové bude aj to, koľko a akých regionálnych predstaviteľov sa mu podarí získať. Inými slovami, ako veľmi bude Saudská Arábia ochotná ísť do priamej konfrontácie s Iránom. Súčasný vládnuci princ Mohamed bin Salmán, ktorého špeciálna vyšetrovacia komisia OSN dôvodne podozrieva z priameho zapojenia do vraždy novinára Džamála Chášukdžího, bude mať tiež určite záujem zatieniť túto kauzu na medzinárodnej úrovni.