Nestačí separovať, treba demonštrovať

09.07.2019 16:00

Albert Einstein vyjadril v roku 1949 počudovanie nad fatalistickým postojom svojho inteligentného priateľa, ktorý sa ho s chladným výrazom opýtal: „Prečo sa tak silne bránite zániku ľudskej rasy?“ Einstein zostal zaskočený, pretože ešte pred sto rokmi by podľa neho nikto tak ľahko nevyriekol stanovisko tohto druhu. Zračil sa v ňom postoj „človeka, ktorý stratil nádej uspieť.

Je výrazom bolestivej samoty a izolácie, ktorou tieto dni trpí tak mnoho ľudí". Druhú svetovú vojnu mala verejnosť ešte v živej pamäti, takže určité zdesenie a sklamanie z konania ľudstva mohlo byť vcelku pochopiteľné. Ani nasledujúcich 70 rokov, počas ktorých sa nám podarilo zabrániť armagedonu, nás však nenaplnilo dostatočným optimizmom do budúcnosti. Skôr sa zdá, že sa stále viac oddávame osudu.

Všetko nasvedčuje tomu, že sa predpovede klimatológov napĺňajú – počasie je krutejšie a nevyspytateľnejšie: povodne sa opakujú, požiare narastajú, hurikány sa znásobujú… A my sme nielenže oboznámení s dosahmi ľudskej činnosti na život na planéte, akými sú spaľovanie fosílnych palív a drancovanie zdrojov, ale považujeme to za fakt. Chýba nám však jasný postoj, ktorý by sme k tomuto faktu mali zaujať a predísť tak blížiacej sa skaze.

V tejto súvislosti máme dočinenia s dvoma druhmi aktivizmu: jedným, ktorý sa snaží zlepšiť svet – zmierniť dosahy a naprávať škody spôsobené ľudskou činnosťou; a druhým, ktorý nechce nič menšie, ako ten svet zachrániť. Napriek tomu, že by sme mali bezodkladne podnikať radikálne systémové kroky na záchranu ľudstva, narážame na idealistických jednotlivcov vyvíjajúcich enormnú aktivitu, ktorou chcú znížiť svoj podiel na degradácii životného prostredia.

Iniciatíva Green New Deal sa šíri z USA. Prostriedky na prísnu redukciu emisií, investície do čistej a obnoviteľnej energie a rozšírenie a skvalitnenie verejnej dopravy by mali pochádzať z progresívnej dane z príjmov a majetku, ako aj progresívnej uhlíkovej dane.

Konajú tak, akoby nám neostávalo 11 rokov na prudké zníženie produkcie CO2, ale všetko malo ísť donekonečna po starom. Nejedia mäso, nakupujú biopotraviny, produkujú minimum odpadu, zachraňujú stromy, recyklujú staré šaty. Zasväcujú svoj život ohľaduplnému životnému štýlu, aby si vo chvíli, keď bude svetom zmietať jedna katastrofa za druhou, a my sa ocitneme pred pomyselným „posledným súdom“, mohli s čistým svedomím povedať, že mali záujem niečo robiť a prispeli svojou kvapkou do mora.

Cesta k individuálnej spáse duše však život na Zemi nezachráni. Nezastaví ľudské utrpenie, neodvráti kolaps ekosystémov, nepredíde vyhubeniu rastlinných a živočíšnych druhov. Rozpad prírodných systémov neprinesie ani koniec prevteľovania trpiacich bytostí, ale, naopak, stále väčšiu bolesť, ktorú nebudeme schopní zmierniť, zánik, ktorý nebudeme vedieť zvrátiť.

Táto individuálna snaha jednotlivcov je o to väčšia, o čo silnejšie veria, že kolektívne a na spoločenskej úrovni nie je možné alebo žiaduce niečo meniť. Regulácie a riadenie spoločenských procesov sú zakázané, všetka iniciatíva má ostať v medziach konzumeristickej mentality, kde osvietený zákazník svojím správnym nákupom zároveň prospeje Zemi. Takýmto spôsobom má ostať ochranársky vlk sýty a hospodársky rast celý.

Racionalistický prístup by si na rozdiel od toho žiadal prišliapnuť na najväčších znečisťovateľov – továrne, uhoľné elektrárne, ropný priemysel, bane. Trestať však iba tieto odvetvia by bolo nespravodlivé nielen voči zamestnancom, ktorí v nich pracujú, ale aj voči ich zamestnávateľom. Iné veľké subjekty, ako sú IT firmy, banky, poisťovne, zbrojovky, by sa nemali zbavovať svojej spoločenskej zodpovednosti len preto, že neprodukujú skleníkové plyny. Bremeno by sa malo rozložiť aj na ne, aby sme získali prostriedky na prechod k spoločnosti bez emisií a negatívnych dosahov na ľudí.

Sem smerujú programové iniciatívy Green New Deal, šíriace sa z USA a Veľkej Británie do Európy, podporované nositeľmi Nobelových cien Stiglitzom a Krugmanom, environmentalistom Alom Gorom, aktivistkou Naomi Kleinovou či bývalým tajomníkom OSN Panom Ki-munom. Prostriedky na prísnu redukciu emisií, investície do čistej a obnoviteľnej energie a rozšírenie a skvalitnenie verejnej dopravy (ktorá by znížila našu závislosť od ropy) by mali pochádzať z progresívnej dane z príjmov a majetku, ako aj progresívnej uhlíkovej dane, ktorá by viac zaťažovala veľkých znečisťovateľov ako bežných občanov.

Politická trieda je neochotná a neschopná riešiť krátkodobé krízy, nieto ešte podnikať systémové zmeny. Mali by to preto byť aktivisti, nie vláda a manažéri, kto by mal nastavovať agendu. Nemali by sme čakať, že činitelia, ktorí sú personálne, ekonomicky alebo ideovo prepojení s mocnými záujmovými skupinami profitujúcimi z terajšieho stavu, ho budú mať záujem nejako meniť. Preto by sme namiesto separovania odpadu každý za seba mali začať spoločne demonštrovať za všetkých.

Napokon, ako spieval americký pesničkár Woody Guthrie, „táto krajina je tvoja krajina, táto krajina je moja krajina”. Dnes, keď sa zdroje planéty drancujú do takej miery, že je čoraz ťažšie na nej žiť, by sme slová piesne mohli jemne pozmeniť: „Táto Zem je moja Zem, táto Zem je tvoja Zem. Od severného pólu po Antarktídu a od lesov po morské prúdy, táto Zem je tu (nie len) pre ľudí.”

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#globálne otepľovanie #klimatické zmeny #CO2 #aktivizmus #kolaps ekosystémov #globálny kapitalizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku