Zmena kurzu európskej diplomacie?

11.07.2019 16:00

Zachovanie stabilnej pozície v otázke iránskej jadrovej dohody či pridržiavanie sa princípov mierovej demokratizácie Venezuely dávajú nádej na tvorbu vlastnej zahraničnej politiky v Bruseli. Európa je dlhodobo obviňovaná z kopírovania zahraničnopolitických postojov z Washingtonu. Preto sa posledné obdobie zdá ako bruselské precitnutie a hľadanie vlastného záujmu na globálnej aréne.

Chtiac či nechtiac je Európska únia nútená hľadať ukotvenie vlastných záujmov vo svete. Americký prezident Donald Trump svojou diplomaciou slona v porceláne najprv pobúril európsky establishment a následne ho vynechal zo zásadných rozhodnutí, ako je vypovedanie jadrovej dohody s Iránom či zmluvy o raketách krátkeho a stredného doletu s Ruskom.

Celej situácii nepomohlo zrejme ani okolie prezidenta USA, keď len John Bolton, spoločne Dickom Cheneyem a Paulom Wolfowitzom, je jednou z hlavných figúr amerického neokonzervativizmu od 90. rokov minulého storočia. Európski lídri boli síce vždy preukázateľne na strane demokratov, no nikdy nezašli tak ďaleko, aby rozprávali o potrebe autonómnych inštitúcií a vlastnej armáde.

Zdá sa teda, že Európska únia naberá nový, vlastný smer, ktorý je založený na potrebách Bruselu, a nie Washingtonu. Samozrejme, nikto nehovorí, že tieto dve centrá moci budú vždy používať podobnú optiku na medzinárodné problémy, tak ako Brusel bude ešte nejaký čas závislý od bezpečnosti z Washingtonu. No stále treba mať na zreteli, že nie všetko, čo je v záujme USA, býva aj v záujme EÚ.

To platí v mnohých agendách od ruských energetických zdrojov cez obchodné vojny s Čínou až po Irán. Preto mať nezávislú zahraničnú politiku, ktorá bude mať jednotné agendy, by malo byť v životnom záujme Európskej únie či s Trumpom, alebo bez neho.

Ak Európa pochopí, že sa jej ľahšie vykonáva zahraničná politika, ktorá berie do úvahy rovnováhu moci za jej hranicami, zvýšia sa jej šance na prežitie vo svete veľmocenského zápasu o moc.

Ak by existoval nejaký pojem vystihujúci doterajšiu zahraničnú politiku EÚ, asi by to bol byrokratický inštitucionalizmus. Ten v prípade vnútorných záležitostí členských štátov únie funguje relatívne dobre, napriek pomalému reakčnému času na výzvy spojené so zmenou prostredia. Ale to, čo každému politológovi udrie do nosa pri nahliadnutí za hranice EÚ, sú zmeny, ktoré si žiadajú osobitný prístup. S rastúcou Čínou, vzmáhajúcim sa Ruskom a Indiou usilujúcou sa dostať do popredia medzinárodnej politiky sa už jednoducho byrokratický prístup k riešeniu medzinárodných otázok nehodí.

Videli sme to na otázke ukrajinského Majdanu. Nepochybne dobrý úmysel rozšíriť EÚ a jej výhody i na Ukrajinu prostredníctvom klasického byrokratického systému asociačných dohôd a snahy o europeizáciu lokálnej politiky. Tie vyústili do dlho avizovanej reakcie Ruskej federácie, ktorá si hájila životné záujmy spojené s bezpečnosťou. Nejeden zdatný politológ dnes bude súhlasiť s tým, že keby EÚ vopred vedela o ruskej reakcii na Majdan, tak by ho tak horlivo nepodporovala.

Únia jednoducho nebola pripravená na to, že sa za hranicami Schenghenu nachádzajú štáty, ktoré myslia v realistickom rozmere. Na obranu establishmentu treba povedať, že nemal prečo si to myslieť. EÚ nikdy nepotrebovala riešiť bezpečnostné otázky v rozmere konfliktov s inými krajinami. Jej bezpečnosť je dlhodobo pokrývaná NATO, a teda Spojenými štátmi.

Nedá sa opomenúť ani fakt, že od konca studenej vojny hovoríme o unipolárnom momente Západu. Nik sa tam teda nemusel zaoberať niečím takým ako strategické myslenie a rovnováha moci. Prístupy k zahraničnej politike sa zmenili na biznis modely a budovanie inštitucionálnych pravidiel a noriem, podľa ktorých by sa štáty mali správať.

Svet sa však zmenil. Na periférii vyrástli nové mocnosti a s nimi aj nové výzvy, pretože si podľa zákonov realizmu pýtajú podiel na medzinárodnej deľbe moci. Západ už nie je jediným pólom, a tak sa agendy ním sledované stretávajú s protipólmi. Preto tieto agendy už nie je možné sledovať za akýchkoľvek podmienok a za akúkoľvek cenu.

Preto je pozitívne vidieť, že Európa mení zaužívané vzorce spoločných záujmov Západu na vzorce záujmov EÚ. A to napriek tomu, že môže ísť len o momentálny odklon spôsobený nevôľou sledovať republikánskeho prezidenta nazerajúceho na Európu ako na stagnujúci trh so zbraňami.

Čím skôr Európa pochopí, že sa jej ľahšie vykonáva zahraničná politika, ktorá berie do úvahy rovnováhu moci za jej hranicami, tým viac sa jej zvyšujú šance na prežitie vo svete veľmocenského zápasu o moc. Preto sa nám môže stať osudným, ak budeme visieť na snahách Washingtonu udržať si hegemóniu vo svete, ktorý už je multipolárny.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Európska únia #NATO #Donald Trump #energetické zdroje #zahraničná politika EÚ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku