Naposledy prekvapila jeho unikátna návšteva v Severnej Kórei. Prevažne pritom nešlo o nič iné ako o mediálnu náplasť na „veľmocenskú boľačku".
Rozbíjanie úzov sa v Trumpovom prípade snúbi s kovbojskou agresivitou a šéfovskou neotesanosťou. Netaktnosť očividne udáva „etika" veľkokapitalistického podnikania – prvý občan USA sa ani netají, že nevie vykročiť z „globálnej" otázky: Koľko to Spojeným štátom (a mne) vynesie?
Novosvetský vodca si zaiste želá, aby prostredníctvom správne prezentovaného prvého funkčného obdobia v úrade vstúpil do druhého. A keďže mu do kresla na čele superveľmoci výrazne pomohol sľub ukončiť expedičné ťaženia, čo prebiehajú tisíce kilometrov od pobrežia USA, musí voličom predviesť konkrétne výsledky. Ľud si však nemohol nevšimnúť, že afganské dobrodružstvo, ktoré začal iný kovboj, George Bush mladší, neberie zďaleka za svoje, a to navzdory intenzívnym rokovaniam s Talibanom.
Ani zo zasahovania do sýrskej (občianskej) vojny sa nedá ľahko vyzuť. Dokazuje to čerstvé nemecké „nie" požiadavke, aby tam armáda najvýznamnejšej krajiny EÚ nahradila vojská USA.
Historicky prvé kroky amerického prezidenta po území Severnej Kórey umožňujú efektne maskovať krach predchádzajúceho protijadrového rokovania v Hanoji, prípadne znepokojujúcu bezkoncepčnosť blízkovýchodnej politiky USA.
Kapitolou samou osebe sú udalosti v Perzskom zálive. Tam sa proti rastúcej úlohe Iránskej islamskej republiky spolčujú bývalí rivali, ktorí usúdili, že nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Izrael, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a ďalšie štáty sa usilujú o potláčanie Teheránu. A Biely dom, ktorý má výnosné vzťahy s maličkou (etno)demokraciou aj s orientálnymi despociami, pritvrdzuje. Mnohí z prezidentovho okolia totiž desaťročia snívajú o likvidácii rozpínavého teokratického systému alebo aspoň o zmenšenie jeho geopolitickej váhy. O ňu sa pritom paradoxne najviac zaslúžila jediná superveľmoc sveta, ktorá zlyhala v Afganistane, Iraku a Sýrii.
Washingtonský napochytre šitý plán dotlačiť Irán k revízii predtým jednostranne vypovedanej zmluvy o jadre je primitívne. Ignoruje podstatu veci.
Zastrašovanie, vyhrážanie sa a škrtenie národného hospodárstva – so zreteľom na perzské kultúrnopolitické tradície či skúsenosti – nemôže úplne fungovať. Vedie len k stupňovaniu napätia v strategickom Hormuzskom prielive (de facto aj v neďalekom Iraku a inde), kde sa v posledných týždňoch „oba brehy" vzájomne strašia návratom vojny tankerov. Tá bola súčasťou osemročnej vojny medzi Iránom a Irakom, v ktorej Západ zväčša podporoval ním neskôr zlikvidovaného Saddáma Husajna.
Prezidentské zápolenie nie je vhodné, keď hrozí nová „hlúpa vojna". Na propagandistické pokrytie mocenského paradoxu však zostáva veľa rozličných prostriedkov. Napríklad strašenie tzv. obludnou inváziou latinskoamerických migrantov či sľubom stavby najdlhšieho „Berlínskeho múru" na svete. Alebo diplomatické ťaženie z člena bývalej „Osi zla" – kimovskej KĽDR.
Historicky prvé kroky amerického prezidenta po území Severnej Kórey umožňujú efektne maskovať krach predchádzajúceho protijadrového rokovania v Hanoji, prípadne znepokojujúcu bezkoncepčnosť blízkovýchodnej politiky USA.
Úsilie o ústretovosť rokovania s bývalým „rakeťáčkom", ktorého pomyselné akcie stúpli v nadväznosti na zväčšenie doletu ďalekonosných striel, naznačovala aj neprítomnosť poradcu pre národnú bezpečnosť Johna Boltona. Toho považujú nielen za fanaticky zameraného proti Iránu, ale aj za strojcu krachu vietnamského summitu.
Cesta z rokovania spoločenstva G20 v japonskej Osake priamo do severokórejského Pchanmundžonu a tamojšie pozvanie Kim Čong-una do Washingtonu majú svoju symboliku. Predovšetkým symboliku predvolebných hier spin-doktorov.