Parlament 17. júla 1992 položil základy suverénneho štátu. Naplnilo sa tým dlhodobé úsilie slovenského národa o svojbytnosť, ale čo ďalej? Žiť a prežívať sú dve rozličné slová. Preto práve dvadsaťsedem rokov od prijatia tohto dokumentu nám ponúka príležitosť pozrieť sa na to, čo spôsobila eufória, vari aj to, ako nás zaskočila samostatnosť, ale i možnosť, aby sme čosi určité hľadali v novom priestore.
Slovensko sa pripravovalo na samostatný život. Politická reprezentácia formulovala Ústavu SR. Začínali sme si uvedomovať zodpovednosť samých za seba. To všetko v období etablovania demokratických princípov, rozvoja miestnej územnej samosprávy, občianskej spoločnosti, trhového mechanizmu a reálnej konkurencie na ekonomickom i politickom trhu.
To všetko sa dialo v čase, keď predvídať ďalší vývoj nebolo treba iba v rámci oficiálnych prognóz či vízií, ale aj vo svojských konkrétnych predstavách o budúcnosti. Nezriedka protichodných. Napriek tomu sme sa postavili na vlastné nohy, Slovensko vyhralo veľa zápasov, no teraz stagnuje.
Nedôvera k parlamentu, vláde, ale i súdom je pomerne vysoká. Politici sa izolujú od regiónov. Aj samospráva opäť začína byť terčom útokov. Solídne základy vyjadrené v deklarácii o zvrchovanosti už nestačia, lebo predstavy, požiadavky a nároky ľudí sa vzďaľujú tomu, čo žijeme.
Slovensko prešlo od zvrchovanosti k bludnému kruhu, v ktorom sa vytratil spor o zmysel politiky. A preto sa politika obmedzila iba na boj o kontrolu nad územím.
Na hrdosť musia byť iné dôvody ako spomienky. Chaos, neistota, šliapanie po ľudskej dôstojnosti a osobné útoky v mene slobody slova dokazujú, že sme zablúdili. Politikom chýba odvaha to priznať a absentuje úsilie pre zásadné systémové zmeny.
Žijeme dobu, v ktorej nevidieť intelektuálny interes. V spoločenskej diskusii nepočuť myšlienky o ucelenej hospodárskej politike. Napriek momentálne dobrým ekonomickým číslam máme zo 79 okresov až 20 najmenej rozvinutých. Vajatáme o priemysle 4.0, ale nik nedopovie, čo môže spôsobiť robotizácia vo vzťahu k zamestnanosti. Daň zo strojov neexistuje, od zamestnanosti sú závislé rodiny a od dane z práce samosprávy.
Sme vidiecka krajina, v ktorej máme podľa ústavy dbať na životné prostredie, lenže v každom regióne nachádzame zamorené lokality, s ktorými sa desiatky rokov nič nerobilo. Systém verejnej správy držia viac nad vodou jednotlivci ako jeho dokonalosť. Obchodovanie s mocou sa stalo dôležitejšie ako ucelený programový rámec štátu na ďalšie obdobie. Charakter štátu kolíše, charakter spoločnosti upadá a verejnosti sa podsúva iba charakter vlády, ktorý sa automaticky môže meniť každými voľbami.
Zdá sa, že doterajší model sa vyčerpal a máme pocit, že migranti, LGBTI či marihuana sú presne tie témy, ktoré Slovensko najviac potrebuje. Boli by sme na tom naozaj dobre, ak by sme sa mali venovať už iba týmto problémom. Ale to tak nie je.
Musíme definovať nové úlohy štátu a verejného sektora, vytvoriť zelenú politiku podporujúcu rozvoj vidieka. Formovať sociálne priateľskú ekonomiku. Mali by sme systematicky rozvíjať funkčné regióny, sieť nemocníc nastaviť podľa reálnej dostupnosti v území a školstvo nastaviť podľa toho, čo potrebuje krajina a nie individuálni zriaďovatelia.
Je načase stavať skutkami dôvody na to, aby ľudia verili tomu, že štát vie, ako ďalej. V opačnom prípade budeme môcť iba konštatovať, že Slovensko prešlo od zvrchovanosti k bludnému kruhu, v ktorom sa vytratil spor o zmysel politiky. A preto sa politika obmedzila len na boj o kontrolu nad územím.