Ak premietneme výsledky tohto výskumu do vnímania reality priemerného Američana vo veku medzi pubertou a dospelosťou, tak post na sociálnej sieti s komentárom "dnes Homer Simpson obedoval s prezidentom Donaldom Trumpom v reštaurácii Joe Bastianicha“ je potvrdením reálnej udalosti.
Výskum poukázal na to, že adolescentovi (a nielen americkému a možno nielen adolescentovi) stačí vidieť na sociálnej sieti publikovanú fotku deformovanej margaréty s komentárom „toto sú rádioaktívne margaréty rastúce pri Fukušime” na to, aby bol presvedčený, že v Japonsku naozaj rastú rádioaktívne margaréty so zdvojenou hlavičkou. Overiť si túto informáciu, pochybovať o nej, verifikovať jej pravdivosť a zdroj sa mu javí zbytočné – veď fotka je dôkaz.
Výskumy, ktorých úlohou bolo skúmať schopnosť občanov rozoznávať medzi hoaxmi a pravdivými informáciami, sa uskutočnili aj v iných štátoch, vrátane Slovenska. Výsledky sú dramatické.
Neschopnosť kritického uvažovania rastie úmerne s kvantom nových informácií, ktoré sú nám dennodenne podsúvané. A práve toto kvantum informácií spôsobuje, že ľudia stále menej prejavujú záujem o pravdivé fakty.
Neschopnosť kritického uvažovania rastie úmerne s kvantom nových „informácií“, ktoré sú nám dennodenne podsúvané. Eric Schmidt, predseda predstavenstva spoločnosti Google, v roku 2011 povedal: „Za každé dva dni Google prinesie také kvantum informácií, aké sa vytvorilo od začiatku sveta dodnes.“ A práve toto kvantum informácií spôsobuje, že ľudia stále menej prejavujú záujem o pravdivé fakty.
Tento bulimistický prístup k informáciám, podľa psychológov, zhoršuje schopnosť a chuť občanov dozvedieť sa pravdu. Ľudí pramálo zaujíma odhaľovať, či správa, ktorú si prečítali na internete a na sociálnych sieťach, bola pravdivá. Ak potom neskôr aj vyjde najavo, že pravdivá nebola, nemá to žiadnu relevanciu. To, čo nad objektívnym faktom zväčša prevládne, sú osobné presvedčenia a emócie. Pravda je nepodstatná.
Ak si človek prečíta niektoré príspevky a komentáre na sociálnych sieťach a zamyslí sa nad témami, ktoré sa tam rozoberajú, iste bude súhlasiť, že internet spravil z každého lekára, chirurga, vedca, právnika, staviteľa, umelca či novinára. A určite mnohí súhlasia i s tým, že nie každý, kto na pláži postaví hrad z piesku, bude vedieť zrekonštruovať rozpadávajúci sa most.
Škoda len, že takýto kritický pohľad na vec mnohých opustí v situáciách, keď sa dajú do publikovania, šírenia, komentovania a rozširovania výmyslov, dezinformácií a vulgarizmov na sociálnych sieťach.
Podľa psychológov hlavnou príčinou konzumácie a multiplikovania nezmyslov a hoaxov je takzvaný Dunningov-Krugerov efekt. V skratke ide o to, že nevzdelaní ľudia majú tendenciu preceňovať svoje schopnosti. Sú neschopní konfrontácie s realitou a ani po tom, čo sa im predostrú reálne dôkazy, nezmenia svoj názor. Nedokážu pochopiť, že sa mýlia. Dôvod? Nedovolí im to ich vlastná hlúposť.
A to je aj jeden z dôvodov, prečo to na sociálnych sieťach kvitne „paralelnými vedami“ a „samozvanými lekármi, politológmi, advokátmi a psychológmi“. Povedané slovami Umberta Eca, „sociálne siete dali priestor na prejav légiám imbecilov, ktorí by inak boli v miestnom bare prinútení byť ticho“.
Ako bude vyzerať svet o pár rokov, ak to týmto tempom a smerom pôjde ďalej, je jednoduché si predstaviť. V situácii, keď je hlavným prameňom informovanosti verejnosti web s jeho po senzáciách bažiacich algoritmami, vo svete, kde je povinnosť pravdivo, objektívne a včas informovať občanov vložená do rúk blogerov, krikľúňov a samozvaných polyhistorov, vyhliadky do budúcnosti nie sú veľmi ružové. Z toľko milovanej demokracie je už iba krôčik k ochlokracii – k despotickej vláde nevzdelaných, tupých ukričancov.
Vo svete, v ktorom je realita príliš komplexná a komplikovaná na to, aby bola správne a do hĺbky pochopená, sú vzdelanie a túžba dozvedieť sa pravdu jedinou zbraňou proti distopickej budúcnosti. Schopnosť kritického úsudku a existencia objektívnej informácie boli, sú a stále budú podstatou demokracie. A objektívnu informáciu nenájdeme ani na sociálnej sieti, ani medzi algoritmami webových gigantov…
Po pravde treba pátrať a ak raz vyjde na povrch, netreba sa k tomu postaviť ľahostajne a treba z toho vyvodiť dôsledky. Pretože ak uveríme tomu, že „citrónová šťava vpichnutá do žily počas troch mesiacov lieči rakovinu“, že „utečenci priniesli na Slovensko mor“, že „vystúpenie Slovenska z eurozóny by z našej krajiny urobilo svetovú ekonomickú veľmoc“ a že „očkovanie zabíja“, uveríme aj tomu, že „vojna je mier, sloboda otroctvom a hlúposť silou“ (George Orwell).