Ostáva už na nich, či svojimi rozhodnutiami spoločnosť viac zbližujú, alebo rozdeľujú, ba dokonca polarizujú. Niektorí ostávajú myšlienkovo uväznení v predstavách o okamžitom praktickom dopade, no nevidia ďalej ako pred vlastný nos. Uniká im hlbšia a dlhodobejšia symbolika. Ponúkajú rozhodnutia, ktoré prinášajú iba víťazstvo jedným spojené s prehrou druhých.
Osobnosť v komunálnej i celoštátnej politike poznáme podobne ako v biznise či bežnom živote podľa toho, ako vníma širšie dôsledky svojich krokov a ako si osvojila metódu win-win (výhra-výhra).
Tento problém očividne dokumentuje vážny návrh premenovať dolnú časť jednotného Námestia Slovenského národného povstania v srdci Bratislavy. Objavil sa dosť náhle, bez diskusie laickej a odbornej verejnosti paradoxne v predvečer 75. výročia SNP. Nepredstavuje signál len obyvateľom metropoly. Keďže ide o hlavné mesto mladého štátu, tak zasahuje aj do iných regiónov vrátane tých, v ktorých sa zrodila partizánska republika.
Hoci Povstanie zažilo útoky a deformované interpretácie z viacerých strán a vo viacerých dobách, podľa opakovaných výskumov verejnej mienky sa teší značnej priazni v našom historickom vedomí.
Prekrstenie, či to chceme, alebo nechceme, nesie v sebe ešte silnejšiu symboliku ako prvotné pomenovanie. Uctiť si druhé okrúhle výročie, tridsať rokov od nežnej revolúcie, počas ktorej sa stalo jedno z najfrekventovanejších slovo dialóg, sa dá mnohorakým spôsobom. Napríklad tak, aby sme jednu významnú udalosť nekládli do protikladu druhej.
Nejde o prvý zásah do názvu tohto námestia. Pred štvrťstoročím sa o to pokúsili stúpenci celkom iného názorového spektra, vtedajšieho radikálno-národného tábora. Navrhovali zmenu názvu na Námestie Andreja Hlinku a súčasne likvidáciu známeho súsošia, čo vyvolalo odmietavé stanovisko nielen odbojárov, ale aj skupiny historikov.
Povstanie vzniklo síce za podpory zahraničia, no predovšetkým zdola z vnútorných pohnútok. Hoci sa uskutočnilo v hornatej časti Slovenska, nechýbali v ňom ani početní Bratislavčania. Nešlo iba o vystúpenie stredoslovenských vrchárov. So zbraňou v ruke riskovalo svoj život a bránilo územie, humanistické hodnoty a vzájomnosť i sedem bývalých poslancov, ktorí rokovali v Národnom zhromaždení sídliacom za prvej republiky v Prahe v rozličných dresoch.
Nielen bežní ľudia, ale aj politici vedeli opustiť relatívne pohodlie, teplo a istoty a pustili sa po hanebnom zlyhaní veľmocí do zápasu proti nanútenému politickému systému i s chladnými snehmi Prašivej.
Dnes to znie neuveriteľne, no vtedy sa myslelo na iné ako na imidž, zbohatnutie a kariéru, ktorá sa buduje v pokojnejších časoch. V krutých extrémne netolerantných rokoch sa povstalci s veľmi pestrými životopismi k sebe správali omnoho tolerantnejšie ako v súčasnosti nami zvolení reprezentanti. Bez toho by Banská Bystrica padla omnoho skôr a zanechala by iné spomienky.
Napriek názvu v SNP bojovali príslušníci vyše tridsiatky národov. Podobné také rozsiahle vystúpenia v Európe môžeme porátať na prstoch jednej ruky. Škoda len, že pre vlastnú malosť niektorí naši čelní politici túto skutočnosť v zahraničí, ktoré sa hlási k odkazu víťazov druhej svetovej vojny, málo zdôrazňujú. Zabúdajú, aký tromf môžu držať v rukách.
Aj keď Povstanie podľahlo vojenskej presile, zasadilo do nášho povedomia túžby a predstavy, ktoré sa naplnili neskôr. Prinieslo pozitívne zviditeľnenie Slovenska vo svetovom antifašistickom bloku. Prehĺbilo tiež základy tradície demokratickej štátnosti na slovenskej pôde. Nemá iba historickú hodnotu. V dnešnej Európe, v ktorej pozorujeme, hoci si to mnohí nechcú priznať, výrazné posuny politických preferencií, jeho cena stúpa.
Hoci SNP zažilo útoky a deformované interpretácie z viacerých strán a vo viacerých dobách, ako potvrdzujú opakované výskumy verejnej mienky, teší sa značnej priazni v našom historickom vedomí. To sa o každej búrlivej udalosti, ktorá dokáže spočiatku výrazne osloviť hlavy aj srdcia jej sympatizantov, povedať nedá.
To, že sa dnes pripomína aj oficiálne, nie je samozrejmé. Prví demokraticky zvolení poslanci v Slovenskej národnej rade zákon o štátnom sviatku dva razy odmietli. Vyšiel až tretí pokus, a to tesne po druhých slobodných voľbách roku 1992, keď sa zloženie parlamentu radikálne zmenilo.
Natíska sa otázka, prečo ani jedna bratislavská komunálna moc nehľadala a nenašla iné verejné priestranstvo nesúce meno po novembrových udalostiach, ktoré zásadným spôsobom pomohli k vzniku pluralistického politického systému a napokon aj k nášmu vlastnému modernému štátu. Zaň sa tiež bojovalo rovnako húževnato na zhromaždeniach na tom istom námestí. Bratislava je veľká, iste sa v nej nájde dôstojnejšie miesto ako odseknutý fliačik plochy pred Starou tržnicou.