Zelenského víťazstvo je o to väčšie, že vzhľadom na ruskú okupáciu Krymu a prebiehajúci konflikt v časti Doneckej a Luhanskej oblasti na východe Ukrajiny sa na uvedených územiach voľby nekonali, a teda 26 mandátov z uvedených regiónov zostáva neobsadených.
Parlamentné i prezidentské voľby z roku 2019 potvrdzujú trendy, ktoré sa začali ešte v roku 2014. Rozdiely medzi politickou orientáciou jednotlivých regiónov Ukrajiny síce pretrvávajú, nie sú však také výrazné ako v minulosti. Zelenského formácia dominuje vo všetkých častiach Ukrajiny, okrem Ľvovskej oblasti, kde vyhrala nástupnícka formácia národnodemokratických strán Holos (Hlas) vedená spevákom rockovej skupiny Okean Eľzy Sviatoslavom Vakarčukom, a častí Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré sa nachádzajú pod kontrolou ukrajinských úradov. Tam vo voľbách zvíťazila proruská formácia Opozičná platforma – Za život.
Zelenskému a jeho spolupracovníkom sa tak podarilo deklasovať nielen elity, ktoré sa dostali k moci pred piatimi rokmi, po tzv. revolúcii dôstojnosti, ale aj nástupcov dnes už neexistujúcej proruskej Strany regiónov zosadeného prezidenta Viktora Janukovyča. Na okraj ukrajinskej politiky sa tak dostali sily, ktoré sa podieľali na jej formovaní v podobe rozličných politických zoskupení minimálne od roku 2002 a ktoré ju polarizačnými praktikami doviedli až na prah občianskej vojny. Mimo parlamentu sa ocitli aj strany, ktoré predstavovali radikálnu, nacionalisticky orientovanú pravicu.
Pre Ukrajinu je jednofarebná vláda historickým precedensom od vzniku nezávislého štátu. Dosiaľ ju znemožňovali kultúrne a hodnotové rozdiely i záujmy oligarchických klanov.
Vláda zoskupení, na čele ktorých stáli bývalý prezident Petro Porošenko, resp. expremiéri Arsenij Jaceňuk a neskôr Volodymyr Hrojsman, nebola výsledkom voľby „väčšieho dobra“, ale v roku 2014 prišli k moci ako „menšie zlo“. Vyplnili prázdno, ktoré zostalo po tzv. Majdane, keďže v jeho priebehu sa nesformovala presvedčivá politická alternatíva. Hoci podpis Asociačnej dohody s EÚ, dosiahnutie bezvízového režimu či vytvorenie samostatnej národnej autokefálnej pravoslávnej cirkvi boli Porošenkovými úspechmi, nepodarilo sa mu zastaviť odchod Ukrajincov za prácou do zahraničia, zlepšiť nepriaznivú ekonomickú situáciu. Nedokázal ani potlačiť korupciu aj napriek určitým systémovým zmenám, ku ktorým ukrajinská vláda bola tlačená predovšetkým zo zahraničia.
Porošenko nezmenil a zrejme ani nechcel zmeniť oligarchický charakter štátu a ani on sám nebol ochotný vzdať sa podnikateľských aktivít. Vojna na Donbase sa veľmi rýchlo stala predmetom výnosného biznisu vládnucich elít. Petro Porošenko si teda voľby v prvom rade prehral sám.
Porážka by azda bola menšia, keby nezostal v platnosti volebný zákon z čias Viktora Janukovyča, podľa ktorého polovicu parlamentu volia v jednomandátových volebných obvodoch. Účelom tohto zákona bolo zvýhodňovať lokálnych mocipánov, oligarchov a tzv. nezávislých kandidátov, ktorí spravidla po zvolení do Najvyššej rady podporovali práve tých, ktorí sa ujali moci. Voľby sa konali v 199 obvodoch, v 129 z nich vyhrali kandidáti strany Sluha ľudu.
Volebný výsledok do značnej miery kopíruje trendy z iných štátov strednej Európy, kde voliči odmietajú sily, ktoré sa dlhodobo podieľali na formovaní vládnych politík od konca 80. rokov 20. storočia. Podobne ako v Poľsku či v Maďarsku aj Ukrajina bude mať vládu, ktorú sformuje jedna politická strana. Zatiaľ nie je zrejmé, ako bude nová vláda vyzerať, vo volebnej kampani neodznelo ani meno budúceho premiéra. Pre Ukrajinu je jednofarebná vláda historickým precedensom od vzniku nezávislého štátu. Dosiaľ ju znemožňovali kultúrne a hodnotové rozdiely i záujmy oligarchických klanov, ktoré sa grupovali podľa jednotlivých regiónov.
Mnohorakosť záujmov spôsobovala, že hoci režim najdlhšie slúžiaceho ukrajinského prezidenta Leonida Kučmu (1994–2005), ktorý najvýraznejšie formoval politický systém Ukrajiny, mal autoritatívny charakter, Kučma musel balansovať medzi jednotlivými mocenskými a finančnými skupinami, ktoré súťažili o vplyv na jeho rozhodovanie.
Popri blízkych spolupracovníkoch Zelenského a podpore oligarchu Ihora Kolomojského, ktorému ide aj o pomstu odchádzajúcemu vedeniu štátu, v strane Sluha ľudu pôsobia aj lokálni podnikatelia. Idea „novej Ukrajiny“ je koncipovaná veľmi hmlisto. Súčasný prezident veľmi rád vystupuje ako „jeden z mnohých“ občanov Ukrajiny. Po arogancii oligarchických vlád je to sympatické gesto, je to však stále príliš málo pre program budúcnosti štátu. Heterogénny charakter vládnej strany bude zvádzať nových lídrov k centralizácii moci. Ukrajina tak, aj v dôsledku absencie relevantnej opozície, môže nasledovať model Bieloruska či Ruskej federácie.