Hoci politický systém sa obratom zmenil, politici, praktiky a atmosféra akoby zotrvávali v zabehaných koľajach. Na novembrových námestiach ľudia volali po nových tvárach, po zmene skostnateného normalizačného systému. Dnes volajú po zmene vlády Smeru, ktorý vládne s krátkou prestávkou trinásť rokov.
Lídri najsilnejšej opozičnej koalície, ktorá však stále vo volebných preferenciách nepredbehla Smer, si už stihli rozdeliť funkcie po voľbách v budúcom roku. Predseda Progresívneho Slovenska Michal Truban chce byť premiérom a líder Spolu-OD Miroslav Beblavý ministrom financií. Zároveň svorne kádrujú, s kým pôjdu a s kým nie do koalície. Na to, že PS pred polrokom lavírovala na hrane zvoliteľnosti do parlamentu a vyviezla sa na prezidentskej vlne Zuzany Čaputovej, ide naozaj o značnú trúfalosť.
Nedávno Truban nahradil na poste predsedu Ivana Štefunka, ktorý bol príliš ľavicový, čo sa u nás „nenosí“. Dvaja novozvolení europoslanci za PS/Spolu sú ekologickí aktivisti, ale nevstúpili do frakcie európskych Zelených, ale medzi ľudovcov a liberálov, čo nedáva zmysel. Hanbia sa? Veľa to vypovedá o tom, ako sme na Slovensku hlboko zakorenení v poskomunistickom zmýšľaní. Truban a Štefunko sú novými tvárami v politike, ale Beblavý je v nej 17 rokov, navyše vo viacerých stranách.
Potenciálne dobrý politik by sa mal najprv umazať životom, nie politikou. Ak sa tak nestane, budú nám vládnuť sterilní politici, plní trúfalosti a silných slov, no ktorí nie sú autentickí.
Od roku 1989 stále reformujeme a prestavujeme. Budúca vládna garnitúra nám sľubuje ďalšie reformy. Truban síce kritizuje pomery objednávok v IT sektore, z ktorého pochádza, ale neponúka žiadne riešenia v iných oblastiach. Nestačí iba hlásať modernizáciu, zmenu k lepšiemu, spravodlivosť a humanistické hodnoty. To je lacné, to vie každý. Taktiež nepotrebujeme 100-stranový program plný floskúl.
Podobné je to v prípade Andreja Kisku. S akým programom vstupuje do straníckej politiky? Ešte nevieme, pretože mu ho pripravuje Iveta Radičová. To znamená, že mu dodá idey, argumenty a riešenia. Toto je bieda dnešnej politiky.
Miroslav Štěpán sa o. i. preslávil v roku 1989 na aktíve Ľudových milícií v Prahe. Jeden delegát si dovolil vo verejnom hlasovaní nepodporiť odoslanie listu ÚV KSČ, na čo sa Štěpán pýta predsedajúceho, čo je to za vola. Dnes pri voľbe ústavných sudcov sa tiež volá po verejnej voľbe, aby sme vedeli, ktorý vôl je proti.
V lete 1989 prebiehalo podpisovanie protirežimovej petície Několik vět. Petíciu sa odvažovalo podporiť stále viac odhodlaných ľudí, ktorí toho už mali dosť. Bolo to riskantné a nik si nebol istý, čo sa mu môže prihodiť. Napriek tomu tisíce ľudí petíciu signovali.
Koľko z dnešných politikov, no i tých bývalých ju podpísalo? Koľko zo súčasných tvrdo antikomunistických liberálnych a konzervatívnych politikov? Nestáli náhodu na opačnej strane? Na to by sa dnes mali pýtať mladí ľudia, ktorí vždy túžia po spravodlivom svete, sú vnímaví, kritickí, plní nadšenia a odhodlania, ale aj veľmi naivní, ľahko manipulovateľní.
Dnes dobrý kádrový profil nahradil úspešný príbeh, najmä podnikateľský. Do politiky tak vstupujú úspešní ľudia s balíkom kapitálu, ktorý nahradil povinné členstvo v komunistickej strane. Slávny český prozaik Bohumil Hrabal hovoril, že človek, ktorý sa chce stať spisovateľom, by sa mal najprv umazať životom. Hovoril životom, nie literatúrou. A to platí aj pre politikov.
Potenciálne dobrý politik by sa mal najprv umazať životom, nie politikou. Ak sa tak nestane, budú nám vládnuť sterilní politici, plní trúfalosti a silných slov, no ktorí nie sú autentickí.